Časť I. – bicyklom z Liptova k ukrajinskej hranici.

Poloniny mi učarovali už na našej prvej cesty k Ukrajine pred štyrmi rokmi. Priestor, kde komerčná civilizácia ešte nestihla natiahnuť svoje chamtivé pazúre, priestor s nebom čistým ako duša novorodenca, nočnou oblohou a hviezdami, že človek by najradšej natiahol ruku a dotkol sa ich. Poloniny – posledný pokojný kúsok zeme, kde sa čas zastavil, kde sa cyklista na cestách nemusí obávať aut, lebo takmer žiadne nestretne, Poloniny – kraj drevených kostolíkov, dediniek s minimálnym počtom ľudí, ktorí sú ochotní podeliť sa s vami o kúsok chleba

Na cestu sme sa vydali z Dovalova pri Liptovskom Hrádku uprostred leta, keď sa teplota vzduchu pohybovala medzi 28 až 34 °C. Najazdili sme 802 km s prevýšením + 9.140 m. Slovensko je čertovsky hornatá krajina. Najlepšie si to človek uvedomí na bicykli. Využívali sme predovšetkým vedľajšie cesty, lesné aj poľné cesty vedúce cez sedlá, valy a doliny. 

Zbalené a pripravené na cestu

1. deň: DOVALOVO – KRÁĽOVA LEHOTA – ČIERNY VÁH – SEDLO PRIEHYBA – HEĽPA – ZÁVADKA NAD HRONOM – KLÁTNA (Muránska planina). 54 km, +797 m

Vyrážali sme dopoludnia a chvíľu trvalo, než sme privykli záťaži sedlových vakov, zvlášť, keď priamo z domu je potrebné vydupať strmý kopec k dovalovskej kaplnke. A ako na potvoru, nad Červeným kútom „vylepšovali lesnú cestu hrubým štrkom“, takže ani zjazd do Kráľovej Lehoty nestál za veľa. Za nádržou Čierny Váh sme odbočili v sprievode ovadov a inej lesnej chamrade dolinou Ráztoka. Prekvapila ma parádna lesná asfaltka, ktorá vedie až do sedla Priehyba 1.190 m. Zišla by sa aj na Horehronskú stranu sedla. Do Heľpy sme zbehli s pritisnutými brzdami, cesta je síce asfaltová, ale rozbitá so štrkovými úsekmi. Príjemným osviežením je minerálna voda asi v polovici zjazdu. Po hlavnej ceste sme zbehli pred Závadku a lúkami do Klátnej doliny. Nocujeme v speleologickej chatke Klátna.

Svarín – spomienka na lesných robotníkov, ktorí zahynuli pri práci

V doline Ráztoka

Sedlo Priehyba 1.190 m

Minerálny prameň pod sedlom

Zo Závadky na Klátnu

Speleochatka Klátna

Večera

1. deň: KLÁTNA – SEDLO BURDA – POD VYSOKÝ – BURDA – TISOVEC – SEDLO DIELIK – MURÁŇ – SEDLO PREDNÁ HORA – MURÁNSKA HUTA – BIVAK POD JAVORINKOU. 41 km +1.033 m

Mali sme v pláne prejsť cez Stožky a Dudlavku na Muránsku planinu, ale dostali sme mylnú informáciu, že je tam nepriechodný polom. Chyba. Skúšali sme to teda zo sedla Burda 1.006 m a dostali sa do pekelného polomu. Bicykle sme vytlačili +300 m takmer kolmou a zabordelovanou zvážnicou pod Vysoký, až sme to vzdali a vrátili sa do sedla.

V sedle Burda

Zvážnica v polome pod Vysoký

Miestny človiečik nás poslal nazad do Klátnej a cez Stožky, vraj tam polomy nie sú. Hrešíme ako pohani a kašleme na to. Štrkovou cestou sme zbehli o 600 m nižšie do Tisovca, akurát sme museli na niektorých miestach premosťovať brvnami hlboké bahniská. Mrzela ma stratená nadmorská výška, ale čo už. Z Tisovca sme hlavnou cestou prekonali sedlá Dielik 578 m a Predná Hora 805 m. Prenocovali sme v lese pod sedlom Javorinka

Lúky pod Burdou

Zjazd do Tisovca

Pamätník z II. svetovej vojny v sedle Dielik

Predná Hora

Bivak pod sedlom Javorinka

3.deň: SEDLO JAVORINKA – ŠUMIACKA PRIEHYBA – SLANSKÉ SEDLO – REJDOVÁ – VYŠNÁ SLANÁ – DOBŠINSKÝ KOPEC – PRIEHRADA DEDINKY – MLYNKY – RAKOVEC. 48 km +913 m

Prebíjali sme sa hrebeňmi zničených Stolických vrchov. Z Javorinky 948 m vedie štrková cyklocesta cez Šumiackú priehybu 1.082 m až na Severnú lúku. Tu končí, ale lesná cesta, čo pokračuje do Slanského sedla 1.232 m je lepšia, pevnejšia. Polomy a výruby kam oko dovidí pôsobia hrôzostrašne. Zo Slanského sedla, vedie kolmo dole pekelná zvážnica vymletá vodou, plná dreva a kameňov. O 200 m nižšie sme narazili na riečku Slanú a starou zvážnicou, prepojkou, sa dostali na lesnú cestu, po ktorej sa dalo jazdiť. Zaviedla nás do Rejdovej.

V sedle Javorinka 948 m

Štrková cyklocesta na Šumiacku priehybu

Kráľova hoľa

Zdevastované Slanské sedlo 1.232 m

Kolmica do doliny Slaná

Popri riečke Slaná

Cigánska osada za Rejdovou. Vo dvoroch mali parádne autá.

Z hrebeňa sme klesli, až po Dobšinskú pílu 404 m n.m. -828 m. a hneď ďalší stúpak. V horúčave, až sa lepil jazyk na podnebie sme vydupali na Dobšinský kopec 871 m n.m. Ešte šťastie, že bol štvrtok, lebo pripravovali kopec na preteky aut do vrchu. Keby sme prišli o deň neskôr, už by už by nás nepustili. Pár bláznov trénovalo v kopci zákruty, až sa mi ježili vlasy na zátylku. Miestami to bolo fakt divoké. Odmenou bola priehrada Dedinky a výborná kúpačka. Cez Mlynky popri rieke Hnilec sme došli na peknú cyklocestu. Za dedinou Rakovec sme zabivakovali pri železničnej trati. Našťastie vlaky v noci nejazdili, a tak sme si vychutnali pokojnú noc.

Dobšinský kopec 871 m

V studenej vode priehrady sme zmyli prach aj pot dvoch dní

Dedinka Rakovec. Pekná a príjemná cyklocesta z Mlyniek vedie až do Nálepkova.

Bivak za Rakovcom

4. deň: SYKAVKA – PEKLISKO – NÁLEPKOVO – ŠVEDLAR – HELCMANOVCE – GELNICA – MARGECANY – PRIEHRADA RUŽÍN. 63 km +220 m

Ráno o 5,00 nás prebudil vlak a o 6,30 motorové píly. Cyklocestou za fondy EU sme sa presunuli do Hnilca a ďalej do Nálepkova. Mesto ma prekvapilo. Majoritnou komunitou sú Rómovia a pulzujúci život mesta sa odohráva na uliciach, v parku i obchodoch. Nátura sa nezaprie. Cez Gelnicu sme sa dostali do Margecian a zabivakovali pri priehrade Ružín.

Cyklocesta z Rakovca do Hnilca. Z Hnilca pokračuje mimo hlavnú cestu s asfaltovým povrchom.

Rómske predmestie Nálepkova

Rómovia nás uistili, že voda je pitná, vodovod je natiahnutý zo zatopenej bane.

Niekto si dá do záhrady trpaslíka, niekto zas jeleňa

Vjazd do Gelnice

Bezstarostný život

Starý most cez rieku Hnilec z roku 1837

Na priehrade Ružín

5. deň: MARGECANY – SEDLO KLENOV – ŽIPOV– ROKYCANY – PREŠOV – FINTICKÉ SEDLO – TULČÍK – CHMELOVCE – ŠARIŠSKÁ TRSTENÁ – PROČ – PUŠKOVEC. 61 km +923 m.

Po rušnej noci na brehu priehrady sme z Margecian vystúpali o celých 300 m vyššie do Klenovského sedla 629 m. Dostali sme sa do veľmi pekného zvlneného kraja, kde prejde auto len sporadicky, proste raj pre cyklistov. Zjazd do údolia a dedín Žipov i Rokycany bol rýchly, ale kopček +100 m pred Prešovom som nečakala. V Prešove bolo horúco, takže som stratila chuť na prehliadku mesta. Len sme si umyli vlasy vo fontáne a pokračovali ďalej.  Fintické sedlo bolo výživné, miestami 12 % stúpanie, teplo, až mi pot stekal do očí.

Ranné hmly nad Ružínom

Kraj za Klenovským sedlom

Umývanie vlasov v prešovskej fontáne

Fintice

Fintické sedlo

Kdesi za Tulčíkom

Bočnými cestičkami sme striedavo zbehli i vystúpali do Záhradného a Tulčíka. Mierny dáždik nás príjemné osviežil. Z hlavnej cesty sme vyšli na Chmelovec a dostali sa na krásnu zvlnenú plošinu, prerušovanú hlbokými valmi, kde sme postupne nadupali výšku cez 200 m. Samé hore – dole, kým sme nezabivakovali nad cintorínom Puškovca. Cylistika v tomto kraji je viac než príjemná.

Stúpanie na ďalšiu náhornú planinu

Cesty celkom prázdne

Dedinky na plošine

Trstená nie je len na Orave

Exotické názvy dedín

Príprava večere nad Puškovcom

Dnešné výstupy a zjazdy

6. deň: PUŠKOVEC – GIRALTOVCE – DOMAŠA – TOKAJÍK – PISKOROVCE – ĎAPALOVCE – BLÚDENIE V DŽUNGLI. 48 km +632 m, z toho 226 m tlačením bikov daždivým lesom a lúkami

Krásne, ale teplé  ráno. Už o 6,30 bolo 21 °C. Do Giraltoviec sme sa zviezli parádnym zjazdom po hlavnej ceste. Bola nedeľa, takže žiadne kamióny, ktoré večer mierili v kolónach na Poľsko a  cesta prijateľná. Vzduch nad asfaltom sa chvel od horúčavy, strašný hic, tak sme sa presunuli k Domaši. Len sme zo seba zmyli špinu a pot, dali si pri kostole obed a šli ďalej do Tokajíka. Tokajík je známy zo SNP, keď tu Nemci zastrelili, 36 civilistov z dediny. Cesta vedie stále hore – dole, miestami je strmá ako šľak a zjazdy vždy nižšie, ako sme začali stúpať. Vodu sme si občas vypýtali od ochotných miestnych ľudí. Nestalo sa nám, že by niekto odmietol.

Domaša na dohľad

Obed v dedine Lomné

Nakoniec sme dorazili do Ďapaloviec. Na mape som mala vyznačenú lesnú cestu, priamo z dediny – skratku do Nižnej Sitnice. Babka čo nám naplnila fľaše vodou tvrdila, že tá cesta je už nezjazdná a naviedla nás na „novšiu a lepšiu cestu“. Ak toto bola novšia a lepšia cesta, tak si neviem predstaviť, ako vyzerala tá stará. Hneď za dedinou sme museli biky vytlačiť na kopec a tam sme ju stratili v poli a na rozbrázdených lúkách. Lesnými cestami sme zišli na opačnú stranu kopca takmer do doliny, ale každá cesta končila v nepriechodnej džungli kríkov, pŕhľavy a močiarov. Rozpršalo sa, tak sme bicykle zas vytlačili na kopec a prenocovali na lúke.

Ďalší okres, ďalšie sedlo

Ďapalovce a „lepšia cesta“

Lesné cesty odrazu končia v nepriechodnej džungli 

Utáborili sme sa na lúke nad Ďapalovcami

7.deň: KOŠÁROVCE – NIŽNÁ SITNICA – PAKOSTOV – RUSKÁ  KAJŇA – OĽKA – RADVAŇ – ZÁBUDSKÉ DLHÉ – PICHNE – SNINÁ – STARINA. 74 km +792 m

Ráno nás lesní robotníci naviedli na poľnú cestu do Košaroviec, museli sme však bicykle vysokou trávou pretlačiť. Po daždi bolo všetko rozmočené, na klzkej lesnej ceste som dostala šmyk, ale spadla som celkom šikovne, akurát som vyzerala ako diviak, čo práve vyliezol z bahniska. Dobrá babka v Košárovciach nám dala pitnú vodu a dovolila mi v záhrade zmyť zo seba blato hadicou. Pokračovali sme stúpaním ďalej, v Pakostove je na začiatku dediny výborný prameň s pitnou vodou.

Ranné hmly

Keď prší, treba sa postarať aj o bicyklíky

Ráno nad Ďapalovcami

Presun vysokou trávou

Pred dedinou Pakostov. Upravený prameň s pitnou vodou. V žiadnom inom kúte Slovenska som nevidela toľko oddychových miest pre pútnikov. Severoýchod Slovenska je v tomto jedinečný

Nad Oľkou opäť sedlo a za Jabloňou po lesnej ceste ďalšie, napokon výšľap na Zubné a Pichne a zjazd so Sninej. Doplnili sme zásoby a cez Stakčín sme vydupali k priehrade Starina. Konečne Poloniny. Unavení sme zabivakovali na lesnej ceste nad priehradou Starina a bolo nám fuk, že voda je o 100 m nižšie, aj tak sa v nej nesmie kúpať.  Je to nádrž s pitnou vodou. Nuž, prepotení cyklisti by jej asi neublížili, ale kto vie…

Dedinky na východe

Obed a chabý prístrešok pred páliacim slnkom. Dnes bolo zase ponad 30 °C

Výstup do sedla nad dedinkou Krivá Oľka

Stará paliareň na drevené uhlie. Ešte pred pár rokmi bola funkčná

Za Stakčínom sme konečne prekročili hranicu NP Poloniny

Bivak v lese nad vodnou nádržou Starina.

Hovorí sa, že cieľom cestovania je samotné cestovanie. To naše bolo dosiaľ úžasné. Takmer prázdne cesty a cestičky, ticho v lesoch a vynikajúci ľudia. Tešila som sa tento najvýchodnejší cíp Slovenska, ktorý som takmer nepoznala.  Na ďalšie dni je predpoveď počasia neistá, ale zatiaľ máme jasný podvečer. Ešte v noci sa situácia dramaticky zmenila…

 Foto: Elena Hipmanová a Peter Hampton