… len pre ľudí so zmyslom pre nezmysly a pre tých, so štipkou fantázie.

Stalo sa to dávno. V minulom storočí… a možno na časovej osi aj o trošku nižšie. Zrejme by si to nepamätala ani dievčina, o ktorej tento príbeh rozpráva.

Bolo to dievča ako každé iné. Ani príliš krásna, ani škaredá, ani príliš múdra a rozhodne nie hlúpa. Ale predsa sa od ostatných čímsi líšila. V jej duši sa usídlil škriatok Dalvihu. Nuž, každý človek má v duši nejakého škriatka, bez neho by ani nebol človekom, ale Dalvihu, to je taký malý papľuh, ktorý dokáže navystrájať v ľudskej duši poriadny galimatiáš. Nebolo to inak ani v prípade dievčiny. Jej vnútro zvieral večný nepokoj. Neuhasiteľná túžba vidieť, poznať, uchopiť nepolapiteľné, prežiť a precítiť neobyčajnosť života, kráčať nevychodenými cestami, dotýkať sa nepoznaného, pochopiť tajomstvá, o ktorých dosiaľ nič netuší.

Je nad slnko jasnejšie, že toľko náročných túžob a prianí sa nedá splniť ani v najfantastickejších rozprávkach, ale dievčina bola ešte príliš mladá a o živote toho veľa nevedela. A tak často blúdila krajom, túlala sa horami, lesmi, hľadala tajomstvá ukryté v jaskyniach, pýtala sa slnka na vysokých štítoch hôr, hovorila s vetrom a Dalvihu neustále prikladal polienka na plamienky nepokojnej duše. Až raz sa ocitla v akejsi rokline, ktorá jej doslova učarovala svojou krásou, dravosťou, aj divou nespútanosťou pretekajúcej riečky. Obklopilo ju vlhké šero rušené len hukotom vody narážajúcej do skalných stien. A ako sa tak predierala medzi rozoklanými skalami a popadanými stromami, uvidela v stene dieru. Dosť veľkú aby sa ňou prešmykla, ale príliš malú aby bola viditeľná z lesa nad roklinou. Dalvihu v momente rozdúchal hromadiacu sa zvedavosť a v jej mysli rozprestrel mapu najfantastickejších zážitkov.  Prevliekla sa úzkym otvorom a šero z rokliny sa zmenilo na temno podzemia. Dievča zostalo prekvapené stáť. Myslela, že do vnútra zeme vedie úzka chodba, ale ocitla sa odrazu v priestore, kde v temnote nedovidela na protiľahlú stenu. Stála ako primrazená, vstrebávala zvuky vonkajšieho sveta, padajúce kvapky kdesi v čiernej diaľke, vôňu lístia nafúkaného otvorom aj vôňu jaskyne. Dalvihu sa tiež stíšil, akoby v očakávaní prvého kroku, dievčiny.

Dlho stála bez toho aby spravila prvý krok. Možno sa bála narušiť mystérium prežívanej chvíle, isté však je, že odrazu ucítila dych čohosi neznámeho, tajomného, až sa jej rozbúchalo srdce. V tej chvíli mala pocit, že v jaskyni nie je sama. Až sa jej zježili chĺpky na zátylku a telom prebehol chladný kŕč.  Bez toho, aby sa pohla dopredu vytiahla opatrne z batôžka svetlo. Lúč baterky opatrne kĺzal stropom, hlinenými nánosmi na zrúcaných kameňoch, stenami vyzdobenými drobnými kvapľami rozmanitých farieb, kým sa zastavil uprostred bielej nádhery, ktorú vyslobodil z temnoty. Kvaple pripomínali oltár starovekého chrámu, tenké stalagmity skamenený les a kríčky aragonitov kamenné kvety mnohorakých tvarov. Než človek vstrebá toľko nádhery, než si uvedomí neopakovateľnosť okamihu, pokým srdce pojme každý detail umeleckého diela stvoreného prírodou, precíti celú škálu najrozmanitejších pocitov. Dievčina stála v tichom úžase so srdcom prekypujúcim šťastím a pokorou v duši, bála sa svojimi stopami znesvätiť jedinečnosť tohoto podzemného kráľovstva.

Vzápätí začula akýsi slabý zvuk. Akoby mrnkalo malé mača, alebo zaspávajúce dieťa, čo však hneď zavrhla ako nezmysel. Do tejto jaskynky dosiaľ nevstúpila ľudská noha, kde by sa tu vzalo dieťa? Kĺzala svetlom navôkol a nikde nič, lenže mrnkanie sa zmenilo na kvílenie a vychádzalo to odniekiaľ zo zeme. Kľakla si na ostré kamene a opatrne odhadzovala jednu skalu za druhou, nenašla však nič. Až po hodnej chvíli pod vlhkou stenou v starých nánosoch piesku uvidela veľký zub. Vzala ho opatrne do ruky a pretože si myslela, že je to zub z jaskynného medveďa, ktorý vyhynul pred desať tisícimi rokmi, pozorne si ho prezrela. Lenže zub odrazu prehovoril a vôbec nie potichu:

„Nie aby si ma teraz strčila do vrecka a niekde strelila za pár šestákov, alebo napchala do vitrínky k iným haraburdám. Nie som žiadny pozostatok ursus speleus. Som Zub času.“

„Žartuješ?“ spýtala sa prekvapene. Kupodivu sa jej vôbec nezdalo čudné, že nejaký zub rozpráva. Človek nemusí vždy všetkému čo ho postretne porozumieť. Niekedy stačí inakosti akceptovať.

„Som Zub času a na žartovanie nemám náladu.“

„ Jéjda, no to som si dala…“ vyhŕkla, lebo vedela, že s takýmito vecami neradno žartovať. „ Prečo tak úpenlivo nariekaš?“ pokračovala v začatej diskusii bez toho aby sa zamýšľala nad svojím zvláštnym nálezom.

 „ Ale,“ vzlykol, „ani sa nepýtaj. Celé telo ma bolí. Vieš aké je to strašné, keď niekoho bolí zub?“

„Myslím, že viem,“ riekla, hoci o boľavých zuboch nemala ani potuchy. Prišlo jej však Zubu ľúto a tak nadškrtla: „Azda by som ti mohla nejak pomôcť…“

„Ako?“

„Povedz mi, kde ťa to bolí najviac.“

„Myslím, že pri koreni,“ zašušlal Zub času.

„Samozrejme, že mi to hneď nenapadlo. Každý problém sa predsa rieši pri koreni veci. Tak ukáž, nech sa pozriem…“

Vytiahla z vrecka ostrý nožík a opatrne zoškrabala zo zuba najskôr hlinu a piesok, potom drobné kamienky stmelené kalcitom.

„ Môžeš mi povedať, ako si sa sem dostal?“

„Asi som sa zabudol.“

„Čože?“

„Pracoval som v tejto jaskyni. Ukrýval poklady pod nánosmi hliny aj skál, až na mňa čosi spadlo a možno som aj zaspal. Táto jaskynka sa veľmi nezmenila ako som ju naposledy videl.“

„Čo za poklady si ukrýval?“ smiala sa dievčina. „ Jánošíkov hrniec s dukátmi?“

„Vy ľudia myslíte len na bohatstvo,“ odfrkol si a ďalej odmietol na túto tému debatovať.

Dievčina umyla Zub v jazierku za sintrovou hrádzou a pozrela vo svetle baterky, ako sa jeho sklovina ligoce.

„Hotovo.“

„ Fúha, to je ale úľava,“ zajasal Zub času. „Za to, že si mi pomohla, ťa odmením. Viem, že ľudské priania sú väčšinou samé nezmysly, nebudem sa preto pýtať, čo chceš, ale sľubujem ti, že sa ti odo dneška budem vyhýbať, ako to len najdlhšie pôjde. Vieš čo to znamená?“ 

„ Obávam sa, že ti celkom nerozumiem,“ odvetila a trošku sa aj zahanbila, asi tak ako v škole pred učiteľom matematiky.

„No nebudem z teba po kúštičkoch odhrýzať, ako z iných bytostí, ale to neznamená, že sa už nikdy nestretneme. Až sa naplní tvoj čas, stretneme sa, ale do tej chvíle bude tvoja mladosť nedotknutá. A môžeš si byť istá, že ja dokážem čas poriadne natiahnuť. Súhlasíš?“

„Ja neviem,“ riekla v rozpakoch dievčina. „Nejak sa mi to nezdá.“

„Máš strach?“

„Trochu.“

„Vieš čo by za takú ponuku dali králi, filmové hviezdy, politici, a iný nafúkanci.“

„Veď práve. Neviem či je dobré zasahovať do chodu vecí a kolobehu života.“

„Takže nechceš?“

„To som nepovedala,“ zašomrala neisto.

„Vedel som, že budeš chcieť. Tomuto by žiadny človek neodolal,“ smial sa Zub.

„Ja…môžem ťa o niečo poprosiť?“

„Čo také?“

„Až sa raz stretneme, až začne moje telo slabnúť, priala by som si, aby si ušetril moju dušu.“

Zub času sa opäť rozosmial. Odkedy mu dievčina pomohla akosi sa mu zlepšila nálada. „Vždy som to hovoril, ľudské priania, to sú samé nezmysly. Ale súhlasím. Tvoja duša zostane večne mladá.“

Odrazu jej baterka zablikala a prestala svietiť. Trochu ňou pobúchala o nohu a svetelný lúč opäť preťal temnotu, lenže ruky mala prázdne. Zub času niekam zmizol.  Dalvihu si v jej nepokojnej duši od radosti mädlil dlane a spriadal plány, kam nabudúce dievča nasmeruje, lenže dievčina, sa s ním o radosť nedokázala podeliť. Náhle ju prepadol nepokoj. Zavolala do temnej jaskyne v nádeji, že ju Zub času začuje.

„Čo s mladou dušou, keď telo stratí schopnosť podrobiť sa vôli?“

Ozvena jej vrátila časť otázky späť, potom sa rozhostilo ticho. Opäť vnímala tichú pieseň padajúcich kvapiek niekde v temnote podzemia, aj slabý hluk vody narážajúcej na steny rokliny. Blúdila zrakom po kamennej kráse a pokúšala sa odhadnúť, či to čo dostala je skutočne dar, alebo len zlomyseľnosť Zubu času, ktorá sa jej vypomstí.

Od tých čias už prešlo veľa rokov. Z dievčiny sa stala žena a Zub času sa jej stále vyhýba. Dávno sa neškriepi so svojím škriatkom Dalvihu. Pochopila, že vďaka nemu žije v neustálom pohybe vecí, diania, zažíva neskutočné dobrodružstvá, ktoré sa jej nikdy nezunujú a tak vychutnáva život so všetkým, čo prináša. Veci dobré aj zlé, lebo bez zlých vecí by sme nedokázali  vychutnať tie dobré. Vie, že Zub času na ňu nezabudol. Raz príde, možno o desať rokov, možno na budúci rok, možno zajtra. Ktože ho vie? A taktiež nie je vedecky dokázané, či zuby dokážu dodržať slovo…

Autor: Elena Hipmanová

Foto: Elena Hipmanová