Časť 4.

Leto skončilo a jeseň sfarbila lístie do zlata. Na poli bolo práce nad hlavu a pomáhali všetky deti, len Martina často volali susedia, keď sa ich dobytku prihodilo niečo nedobré.

„Ten chlapec vždy vie, čo zvieratá potrebujú. Akoby im rozumel,“ vravievali a mamka s tatom boli šťastní, že majú tak rozumného syna.

Práve vykopali z poľa posledné zemiaky, keď si Martin vystrel chrbát a pozrel k oblohe.

„Divé husi letia,“ volali deti a mávali na kŕdeľ čo prerážal oblohu ako obrovská šipka.

„Kam letíte?“ volala Zuzka.

„Tam, kde budú mať v zime teplejšie. Musia preletieť veľa krajín,“ odvetil Martin.

„A odkiaľ letia?“ pridala sa Katka.

„Zo severu. To je tam, kde občas sneží aj v lete.“

„Ako vieš.“

„Čítal som,“ odvetil.

„Nečítal. Rozprávaš sa s nimi. Ja to viem.“

„Čo vieš, Katarínka?“

„Vraj sa rozprávaš so zvieratami. Ľudia to vravia.“

„Nuž, keď tak vravia ľudia, niečo na tom bude,“ zasmial sa, ale zaumienil si, že si musí dávať lepší pozor. Katarínka dokázala vyňuchať tajomstvá lepšie ako ich fenka Borka.

Započúval sa do gágania husí aby si vypočul, o čom hovoria. Husi sú múdre vtáky, a aby preleteli toľko krajín, musia si vzájomne pomáhať. Veľa vidia, o všetkom sa za letu rozprávajú. A tak sa Martin dozvedel o labuti, ktorá ostala plávať na hladine rybníka. Martina to prekvapilo, ľudia nikdy nespomínali pri rybníku labute. Ak na rybníku ostala len jedna labuť, isto sa jej niečo stalo.

Len čo pozvážali vrecia zemiakov do pivnice, vysadol Martin koníkovi na chrbát a spolu uháňali k rybníku. Koník sa síce trochu hneval, lebo bol unavený zo zvážania krumpľov, ale Martin mu sľúbil celé vrecko ovsa na večeru.

Už z diaľky videl na hnedej hladine biele perie krásnej labute.

„Hej, labuť, prečo si neodletela so svojím kŕdľom?“

Krásny vták zdvihol prekvapene hlavu, pozrel na Martina a snažil sa schovať v tŕstí.

„Neublížim ti, prišiel som ti pomôcť.“

„Choď preč, nepotrebujem pomoc.“

„Myslím si, že potrebuješ.“

„Vráť sa odkiaľ si prišiel.“

Martin chvíľu stál a pozoroval labuť ako sa krčí v tŕstí.

„Počul si, máme ísť domov,“ povedal Pejko. „Sľúbil si mi ovos, tak už poďme.“

„Nie, labuť ma niečo s krídlom, pozri sa ako ho ťahá za sebou.“

„To nie je naša starosť,“ mračil sa koník.

„To chceš, aby som ju tu nechal? Do rána by ju zožrala líška.“

„Ja som len strašne hladný a táto trstina sa nedá jesť.“

„Počuj, labuť, čo sa ti stalo s krídlom?“

„Poľovníci strieľali na divé husi. Postrelili ma. Vám ľuďom neverím.“

„Martinovi môžeš veriť. Rozumie zvieratám a pomáha im, aj mňa zachránil,“ zavolal Pejko, lebo ho hnevalo, že labuť Martinovi neverí. Trvalo dlho než sa osmelila priplávať k brehu. Ešte nikdy nepočula, aby ľudia rozumeli zvieratám.

„Len sa ti na to krídlo pozriem,“ povedal Martin a čupol si k labuti. „Máš ho zlomené. Musím z domu priniesť niečo čím ho pripevním a obviažem. Počkaj tu, do večera som späť.“ Potom silno zapískal a chvíľu počkal. Z húštiny sa vynorila hrdzavá hlava líšky.

„Prosím ťa líštička, ochráň túto labuť. Ublížili jej ľudia a ja to musím napraviť.“

„Nuž, ešte nikdy som nestrážila žiadneho vtáka, ale kvôli tebe to urobím.“

„Ďakujem líška a ty sa labuť nemusíš báť. Táto líška ťa ochráni lepšie ako hocikto iný.“

 Koník celou cestou šomral, že ešte raz musí doviesť Maťa k rybníku, ale nemyslel to zle. Aj jemu bolo labute ľúto a chcel jej pomôcť, len mu vadilo, že ho zase zapriahol do malého vozíka, v ktorom sa občas vozievali do dediny. Keď konečne ošetril labutie krídlo, bola už noc a hviezdy sa na hladine vody trblietali ako žiarivé kahančeky.

„Ďakujem, Martin. Odpusť, že som ti neverila. Z ľudí mám strach.“

 „Mal by som ťa odviesť k nám.“

„Nie! Schovám sa tu v tŕstí.“

„Nemusíš sa báť. U nás budeš v bezpečí. Kým sa ti krídlo nezahojí, ostaneš bývať s nami.“

„Neverím ľuďom,“ vzlykla nešťastne.“

„V našej rodine ťa bude každý milovať, to ti sľubujem. A tebe líštička ďakujem.“

Len zamávala chvostom. Ešte mu stihla zakričať, či nezabudol na pierko a zmizla v húštine. Zaraz si na pierko spomenul a premýšľal, či nie je labutie, ale nechcel sa krásneho vtáka  vypytovať. Labuť bola veľmi unavená.

Tak sa biela labuť stala členom ich hospodárstva na celú zimu. Rana po guľke sa jej zahojila, krídlo zrástlo, ale v ten rok udreli poriadne mrazy, preto ostala v teple stodoly až do jari. Deti jej sypali zrno, tak ako sliepkam. Tie síce občas vykrikovali na labuť všelijaké závistlivé slová, ale od sliepok sa ani nedá čakať nič lepšie. Najčastejšie chodievali k labuti Zuzka s Katkou. Nosili jej dobroty z kuchyne, ktoré si občas strčili do vrecka, no a samozrejme Martin. Dokázal sa s ňou rozprávať dlho do noci a počúvať príbehy z ďalekých krajín.

Keď slnečné lúče roztopili posledné zvyšky snehu, krásna labuť zamávala krídlami a vzlietla. Deti smutno hľadeli ako krúži nad dvorom, lebo si uvedomili, že sa viac nevráti.

„Musí odletieť,“ povedal im Martin. „Má svoj domov a musí nájsť svoj kŕdeľ.“

„Nájde ho?“ opýtala sa Zuzka.

„Určite. Vie kam má letieť.“

Labuť naposledy zamávala krídlami a zavolala na Martina. „Mal by si zájsť k studničke. Niekto tam na teba čaká.“

 A potom už len videl ako sa na oblohe zmenšuje a zmenšuje, až ostala iba malá bodka a aj tá o chvíľu zmizla v oblakoch.

Martin stál dlho na dvore a hľadel k oblohe. Bolo mu smutno. Akoby s labuťou odletelo aj kus jeho srdiečka. Počkal až sa deti rozpŕchnu a tato s mamkou zájdu do stajne k Pejkovi. Potichu sa vytratil z dvora. Pomaly kráčal lesom k studničke, ale vtáčí spev ho akosi nedokázal rozveseliť. Zahľadel sa na lesklú hladinu vody a čosi tam uzrel. Truhlička. Kľakol si k vode vnoril ruku až na dno. Keď vytiahol truhličku, poobzeral sa okolo seba. Pri kameni vedľa paprade sedel malý mužíček. Až Martina myklo, ako sa preľakol, ale dodal si odvahy a spýtal sa.

„To je tvoja truhlička?“

„Hej, moja.“

„Otvoril som ju, odpusť mi. Bol som zvedavý.“

„S tým som rátal, že budeš zvedavý,“ zasmial sa mužíček.

„Kto si?“

„Len taký obyčajný škriatok, akých nás je v lese plno.“

„Nikdy som tu nevidel ani jedného,“ zamračil sa Martin v pochybách. „hoci zajac aj líška o tebe rozprávali.“

„Samozrejme, že si nevidel, ľudia o nás nevedia. Nevidia nás.“

„Prečo ťa vidím ja?“

„Lebo chcem aby si ma videl.“

„Prečo?“

„Lebo mi musíš vrátiť niečo, čo som ti požičal.“

Martin neveriacky pozeral na zeleného mužíčka, potom sa usmial.

„Tá fľaštička v truhličke. To ty si ju tam dal.“

„Hej je moja.“

„To že rozumiem zvieratám je tiež tvoja zásluha.“

„Nie tak celkom, ale trochu áno.“

„Ako to myslíš?“

„Vďaka vôni z fľašky si počul o čom sa rozprávajú, ale rozumel si im dávno pred tým, ako si otvoril truhličku.“

„Takže čo teraz?“

„Otvor truhličku a vyber fľašku.“

Martin vytiahol nožík a opatrne ho vsunul pod vrchnák. Špic nožíka zavadila o nejaký pliešok a truhlička sa otvorila. Na zelenom vankúšiku ležala fľaška s otvoreným hrdlom. Bola prázdna.

„Sadni si, lebo na teba nedočiahnem,“ riekol škriatok a Martin sa posadil do trávy. Škriatok natiahol ruku a priložil chlapcovi dlaň na čelo. Vtom sa mu začali zatvárať oči a obostrela ho voňavá hmla. Vôňa bola čoraz silnejšia a hmla hustla, potom sa odrazu začalo všetko vytrácať. Vôňa, hmla, aj Martinov spánok. Na kameni pred ním sedel malý mužíček, v prstoch zvieral fľaštičku pevne uzavretú štoplíkom. Zdala sa byť prázdna, ale Martin vedel, že nie je.

„Od teraz už nebudem zvieratám rozumieť?“ spýtal sa Martin a bolo mu smutno. „Prečo si chcel, aby som im rozumel?“

„Lebo takých chlapcov ako si ty veľa nie je. Ty už nepotrebuješ rozumieť zvieracej reči. Rozumieš zvieratám aj bez toho, aby si vedel čo hovoria. Tvoje dobré srdce im rozumie, tvoje ruky im dokážu pomôcť. Videl som ťa, keď si pomáhal labuti a cítil tvoju lásku k nej ale aj lásku ku všetkým zvieratám, ktorým si pomáhal. Netráp sa pre labuť,“ usmial sa škriatok. „Na tomto svete má každý svoje miesto. Ona patrí do vlastného kŕdľa, ale na tvoju pomoc nikdy nezabudne. Svoju labuť raz nájde každý. Aj ty.“

„To pierko od líšky? K čomu mi bude? Je labutie?“

„Toľko otázok odrazu,“ zasmial sa. „Ale áno. Ak budeš pozorne načúvať svojmu srdcu, tak ťa povedie.“

Škriatok vstal, a pomaly odchádzal lesom do húštiny. Marin za ním hľadel až kým sa nestratil v húštine papradia. Už nikdy viac ho nevidel. Po čase už ani nevedel určiť, či to všetko bol len detský sen, alebo skutočnosť. O mnoho rokov sa z neho stal zverolekár, lebo zvieratám rozumel aj bez toho aby počúval o čom hovoria. Vozil sa krajom, liečil zvieratá ľudia za ním prichádzali z veľkej diaľky. Navštevoval krajiny, o ktorých mu rozprávala labuť a čakal, kedy stretne tú svoju…

Lenže po istom čase sa ocitol na ceste, ktorú dobre poznal. Unavený sa vracal domov, do kraja, v ktorom vyrástol, kde poznal každý krík aj strom. Už nechcel blúdiť svetom, chcel navždy ostať s ľuďmi, ktorých mal rád a taktiež sa mu cnelo za Katkou a Zuzkou, sestrami, čo už dávno vyrástli z detských šatočiek. Labutie pierko nosil stále zastrčené v gombíkovej dierke, lenže už bolo ošúchané, šedivé z prachu dlhých ciest.  

Sedel na kozlíku a v rukách držal opraty koníka, ktorý bol na cestách jeho verným druhom a premýšľal o svojej dlhej ceste a návrate domov. Odrazu sa zadíval k rybníku, kde pred mnohými rokmi zachránil labuť a uvidel pri brehu akési dievča. Stála v  bielych šatách po členky vo vode, čierne vlasy jej siahli až po pás. Martin v očarení prestal dýchať. Zastavil koňa a zoskočil z voza. Odrazu začul v diaľke výskanie a dievčenský smiech. Dievčina si nadvihla šaty a rozbehla sa za smiechom, vlasy jej viali ako zástava. Z lesa sa vynorili dve rozosmiata tváre a Martinovi až stislo srdce. Prvá ho uvidela Katarínka, a zvýskla.

„Vrátil sa! Martin sa vrátil!“ kričala a bežala k nemu ako poplašená srnka.  Zuzka jej uháňala v pätách, len dievča z jazera ostalo prekvapene na kraji lesa. Martin mal čo robiť, aby ho búrlivé privítanie sestier nezvalilo na zem, ale srdce mu pretekalo šťastím. Až teraz si uvedomil, ako veľmi mu tieto dve najmladšie sestričky chýbali.

„Kto je to dievča pri lese?“ spýtal sa, keď mu napokon dovolili nadýchnuť sa.

„To je Milka, naša kamarátka,“ ťahala ho Zuzka k dievčine.

„Nie je z nášho kraja, kde sa tu vzala?“ povedal prekvapený Martin, ale Katka už volala na dievča.

„Martin sa nám vrátil, to je náš veľký brat.“

„Kto si dievča? Odkiaľ si prišla?“

„Bývam u rybára neďaleko rybníka. Ujal sa ma, keď som ostala sama a žijem u neho už niekoľko zím.“

„Pripomínaš mi labuť, ktorú som liečil, ale to už je veľmi dávno.“

„Mám rada labute, vracajú sa ku mne v spomienkach na detstvo.“

„Čo je v tých spomienkach?“

„Ani neviem, vidím len veľkú plochu jazera v žiare slnka a kŕdeľ bielych labutí. Bolo to už veľmi dávno.“

„Možno si labuť, ktorú som celý čas hľadal.“

Dievča sa zapýrilo, ale nesmelo odvetilo:  „Možno som labuť, čo hľadala teba.“

„Počkáš tu na mňa? Vrátim sa, len čo sa doma zvítam s tatkom, mamkou a bratmi.“

„Nikam neodchádzam,“ usmiala sa. „Budem tu, keď prídeš.“

Potom vytiahol z kabáta staré zodraté pierko a podal ho dievčine. Jemne prešla prstom po kostrnke, uhladil páper a pritisla si ho k srdcu.

„Ďakujem,“ šepla

A tak sa Martinovi naplnil jeho dávny sen. Po čase si s dievčinou Milkou postavili pri jazere domček, kúpili všetko čo ku gazdovstvu patrí a spoločne hospodárili. Ľudia Martina každú chvíľu volali, aby pomohol zvieratám na iných usadlostiach, lebo bol známy ako chýrny zverolekár. Lenže na jednu vec Martin nikdy nezabudol. Na malú studničku v lese, kde spolu s Katkou a Zuzkou našli železnú truhličku. S Milkou tam občas spolu zašli, ale lesného škriatka už nikdy nevidel. Možno preto, že zázraky lesa dokážu vidieť len deti.

Napísala: Elena Hipmanová

Ilustrácia: Zuzka Mikesková