Časť 1.
Začalo to všetko celkom obyčajne. Martin žil v drevenej chalupe neďaleko lesa s bratmi i dvomi malými sestrami a ničím sa nelíšil od ostatných detí. Gazdovali na neveľkom hospodárstve, ktoré ich tak-tak uživilo, nikdy sa však nesťažovali, lebo sa navzájom ľúbili, Chlapci občas vystrájali huncútstva, dievčatá im však neostali nič dlžné. Vtedy mamka zvolala: „Je vás plný dom!“ a vyhnala deti na dvor, ale ešte častejšie im pridelila nejakú prácu.
Raz sa však stala zvláštna vec. Bolo to uprostred leta a schyľovalo sa búrke. Martinove najmladšie sestry Katarínka so Zuzkou odbehli do lesa nazbierať pár hríbov do polievky a akosi sa nevracali, hoci obloha už stmavla ťažkými mrakmi. Otec s ostatnými deťmi sa snažili čím skôr zhrabať voňavé seno pod plachtu kým sa nerozprší a až teraz si všimol, že dievčat niet.
„Maťo, nájdi Katku so Zuzkou, isto sa zas zabudli v lese.“
Doma Martina zväčša volali Maťo, bolo to kratšie, len keď riešili niečo veľmi vážne, vtedy bol Martin a on už vedel, že sa niečo deje.
„Sedia niekde pod stromom a rozprávajú si rozprávky,“ odvetil a ani hrable nepustil.
„Bude búrka, priveď ich!“
„Nájdem ich. Viem kde sú.“
„Ponáhľaj sa, chlapče!“
Martin zapískal na svoju Borku, čo si naháňala muchy na chvoste. Dostal ju od suseda, keď bola ešte šteňa a spolu sa rozbehli k lesu. Svetlo letného dňa vystriedal vlhký tieň, len čo sa nad nimi zavreli koruny stromov. Maťo nevolal, bežal rovno k papraďovej tôňke, kde často sedávali na hladkých kameňoch okolo studničky. Katarínka si vymýšľala neuveriteľné príbehy o čarovnej studničke a Martin ju občas strašil, že si pre ňu príde vodná víla.
Našiel ich obe, Zuzku aj Katku. Pozerali do studničky, Katarínka sa snažila niečo z nej vytiahnuť a Zuzka len opatrne nazerala cez plece. Keď Borka zabrechala, tak sa preľakli, že takmer spadli do vody.
„Ty jeden zlý brat,“ durdila sa Katka a utierala si ruky do zásterky, ale Martin sa smial.
„To Borka, nie ja. Čo tam máte?“
„Dačo.“
„Možno poklad,“ dodala Zuzka. „vyzerá to ako truhlička.“
„V našej studničke? To by bolo dobré. Ešte k tomu vymyslite čarodejnú paličku aj klobúk a sme boháči. Ale blíži sa búrka. Musíme bežať domov.“
„Maťko, ale tam je naozaj nejaký poklad. Poď sa pozrieť,“ nástojila Katka
„Vytiahni to von, ty dočiahneš,“ postrčila ho Zuzka a Martinovi bolo jasné, že domov sa skôr dostanú ak ich poslúchne a nebude sa s nimi škriepiť. Nuž, Maťo bol o čosi starší ako dievčence a čo to o svojich sestrách už vedel. Sklonil sa teda nad studničku a naozaj čosi zbadal na jej dne.
„Hm, mali ste pravdu, niečo tu je.“
Ľahol si na brucho a celú ruku ponoril do vody. Prstami sa dotkol niečoho železného. Posunul sa ešte o kúštik a zovrel v ruke tú vec.
„Čo je to?“ vykríkli obe dievčence, ale Martin len neveriaci prevracal v rukách kovovú škatuľku.
„Čo ja viem?“
„Otvor ju,“ čupla si k nemu Katka, ale Zuzka o kúsok odstúpila a rozvážne riekla:
„Mali by sme ju doniesť tatovi, nech ju otvorí.“
Martin s ňou pohrkal, zdalo sa že nie je prázdna. Nijaký zámok však nevidel, a tak vytiahol z nohavíc nožík a vsunul pod vrchnák.
„Ak je tam poklad, tak ja som ho našla,“ povedala Katka.
„Nerozdelíš sa?“ ozvala sa Zuzka a priblížila sa k Maťovi, lebo bola veľmi zvedavá, čo sa bude diať.
„Dám ti trochu, aj Maťkovi aj tatovi aj mamke.“
„A ostatným?“ zasmial sa Martin, ale krabičku nie a nie otvoriť.
„Nie, nech si nájdu svoju.“
„Ty skupaňa,“ podpichoval ju, ale Katka sa nedala.
„Les je veľký, možno zbojníci majú viacej takýchto skrýší, tak nech hľadajú.“
„Akí zbojníci?“
„No tí, čo tu schovali poklad.“
„Možno tam ani poklad nie je,“ odvetila Zuzka, ale ešte bližšie sa prisunula k Martinovi. A práve, keď zaburácal prvý hrom, nožík pod vrchnákom o niečo zavadil a krabička sa otvorila. Deti vyjavene pozerali dovnútra. Na zelenom vankúši ležala malá fľaštička. Bola zavretá a zdala sa byť prázdna.
„Vraj poklad,“ smiala sa Zuzka a o krok cúvla. „Poďme domov, už hrmí.“
Martin opatrne fľašku zobral, chvíľu ju prevracal v dlani a skúsil otvoriť. Dievčence až prestali dýchať a sledovali každý jeho pohyb. Dokonca aj motýľ na kvete vlčieho maku rozprestrel krídla, aby lepšie videl.
Zrazu štoplík povolil a opäť sa v diaľke ozval hrom. Opatrne ku fľaške privoňal. Čosi ho pošteklilo v nose až kýchol. Ešte raz poriadne potiahol nad fľaškou nosom a odrazu mal pocit, že ho obostrela voňavá hmla. Nechápal čo sa deje. Vôňa bola čoraz silnejšia a jemu sa zatvárali oči. Počul zavíjanie Borky aj vystrašený krik dievčat, ale celé telo akoby sa vznášalo na voňavom oblaku. Potom všetko ustalo a Martin otvoril oči. Dievčence ho vystrašene ťahali za ruku a Borka mu oblizovala tvár.
„Čo to stváraš, Maťo,“ počul čudný chrapľavý hlas, ale okrem Katky a Zuzky tu nik iný nebol.
„Čo?.. Čo to bolo?“ spýtal sa dievčat.
„Chcem ísť domov, už prší,“ zvolala Zuzka.
„Čo sa ti stalo? Čo bolo v tej fľaške?“ vyzvedala Katka akosi sa nevedela zmieriť s tým, že žiadny poklad nenašli.
„Niečo v tej fľaške muselo byť, lebo keď si si ju dal pod nos, na chvíľu si zaspal.“ Martin neveriacky vytreštil oči, lebo sa mu zazdalo, že to hovorí Borka, ale nechcel vyzerať ako somár, tak radšej mlčal. Posadil sa a opatrne vzal fľašku do ruky. Ešte raz k nej veľmi opatrne privoňal, lenže už nič necítil. Fľaška bola prázdna.
„Bolo v nej niečo dobré?“ spýtala sa Borka a Martin vystrašene odvetil.
„Niečo voňavé.“
„Čo voňavé, ja nič necítim,“ mračila sa Katka.
„Už ani ja. Poďme domov, mamka bude mať o nás strach.“
Katka vzala krabičku a vložila do nej prázdnu fľašku.
„Čo to robíš?“
„Beriem si ju domov.“
„Nie, Katka, bude lepšie, ak ju necháme tu. Niekom asi patrí. Vložíme ju nazad do studničky.“
Katke sa to nepáčilo, ale Zuzka súhlasila a tak truhličku zavreli a Martin ju ponoril na to isté miesto, kde dosiaľ bola.
„Toľko rozruchu, kvôli jednej škatuli,“ zavrčala Borka a Maťa až tak nadhodilo.
„Ako to, že ti rozumiem?“ čupol si k Borke. Vzal do dlaní chlpatú hlavu a uprene sa jej zadíval do očí. Borka vyplazila jazyk a oblizla mu líce.
„Vždy si mi rozumel, len si nevedel povedať čo chceš a teraz ti už konečne rozumiem aj ja.“
Martin pozrel na sestry. Zatiaľ si nevšimli, že sa dokáže rozprávať so psom. Katka túžobne hľadela do studničky a Zuzka nespokojne prešľapovala z nohy na nohu.
„Poď už, tato s mamkou sa nahnevajú,“ zvolala a rozbehla sa chodníkom, a tak Katka s Maťom uháňali za ňou. Martin však stále nedokázal pochopiť čo sa stalo. Len tušil, že to nejak súvisí s fľaštičkou v železnej truhličke.
Napísala: Elena Hipmanová
Ilustrovala: Zuzka Mikesková