Detský príbeh o priateľstve, odvahe a odhodlaní prelomiť zlo. Keď vám dieťa povie, „Babka, napíš rozprávku a ja ju budem kresliť,“ nemôžete odmietnuť a tak sa pomaly začali odvíjať dobrodružstvá detí v tajomnom podzemí jaskyne

Lucka hľadá priateľov

Tento príbeh sa nestal v dávnych dobách, keď ľudia verili všelijakým  podivnostiam a báli sa aj vlastného tieňa. Tento príbeh sa stal nedávno a je možné, že svet, o ktorom vám budem rozprávať stále kdesi existuje. Začalo to jedným telefonátom cez prestávku, po hodine matematiky 5. B triedy.

Andrej nepatril k najposlušnejším chlapcom, skôr naopak. Bol však bystrý, pálilo mu to. A hoci ho neustále kde-kto napomínal, hoci učitelia každú chvíľu pozývali rodičov na pohovor, hoci mal asi najviac poznámok z celej školy, bolo mu to fuk. Otec tiež len krčil plecami. Hovoril, že kým nosí dobré známky, tak ho to netrápi. Spolužiaci však mali Andreja radi, bola s ním zábava. A ešte niečo. Andrej nikdy neublížil slabším deťom, ani nezačínal bitky ako prvý. V ten deň, bolo to pár dní pred Prvým májom mu zazvonil vo vrecku mobil.

            „Prídeš dnes po škole k nám? Mám fantastický objav,“ to volal Mišo, najmladší z ich partie, štvrták. S Andrejom sa poznali ešte zo škôlky.

            „Zase nejaký fantasmagorický príbeh? Dnes chcem ísť do stajní, oco musí prezrieť žrebnú kobylu a sľúbil mi, že sa môžem povoziť.“

            „Tak sa môžeme stretnúť pri koňoch.“

            „To by šlo. Zavoláš ostatným?“

„Len Jarovi, Filip má zaracha.“

            „Hm, dobre. Stretneme sa okolo tretej.“      

Andrej strčil mobil opäť do vrecka a rozhliadol sa po chodbe. Piataci sa trúsili chodbou, občas na nich zavolal niektorý zo starších chalanov posmešnú poznámku, či zaťahal dievku za vrkoč. Nič mimoriadne. Nevšimol si však Lucku. Opierala sa o stenu pár krokov za ním a pozorne si ho prezerala. Lucku si nevšímal nik. Prisťahovala sa do mesta s otcom len nedávno a do triedy vstúpila v rozpakoch ani nie pred mesiacom. Vlastne bola ako neviditeľná. K dievčatám nezapadla, chlapci sa jej síce občas posmievali pre pehy, ale priateľov si zatiaľ nenašla.  Lenže Lucke na kamarátstve so spolužiakmi veľmi záležalo. Hlavne s Andrejom a jeho partiou. Počula od dievčat o ich dobrodružstvách a cítila sa s nimi spriaznená. Dobrodružnú povahu totiž dostala do vienka hneď, keď sa narodila a tatova cestovateľská minulosť na jej túžbach tiež zanechala stopy. Vypočula si krátky rozhovor a zamyslela sa. Vedela, že Andrejov otec je veterinár a v stajniach sa už tiež trochu vyznala.

 Stajne stáli takmer na kraji ich malého mestečka. Jedna dlhá budova prerobená z kravína, pár drevených budov, kde skladovali seno a domček, čo slúžil ako kancelárie. Lucka oprela bicykel o drevenú ohradu s koňmi a rozhliadla sa. Okamžite spoznala Andreja, prichádzal na grošovanom koni uličkou medzi stodolami. V tej chvíli zbadala aj Miša s Jarom. Jaro sa držal od koňa v bezpečnej vzdialenosti, ale Mišo podišiel až k Andrejovi. Nepočula o čom sa zhovárajú, Obaja vošli do stajne a boli tam hodnú chvíľu. Potom všetci traja zamierili k balom sena a vyteperili sa na naskladané slamené kvádre. Potichu sa priblížila a zistila, že o niečom vášnivo debatujú.

„Si ako malé decko, čo verí rozprávkam. Pre takúto blbosť si nás zavolal?“ Zlostil sa Jaro, škrelo ho, že Mišo je najlepší Andrejov kamarát, hoci je o rok mladší.

„Nechaj, nech povie čo počul,“  ozval sa Andrej. Ľahol si na bal slamy a cmúľal kus stebla.

„Vraj sú tam hore vykopávky. Počul som ako o tom hovorila mama, keď písala ten článok o našom kraji.“

„A čo? Chceš sa stať archeológom,“ uškrnul sa Jaro.

„Mohli by sme tam nájsť niečo cenné.“

„Poklad? Ty truľo!“ Zvolal Jaro. „Ak tam aj niečo bolo, už je to dávno vyrabované.

„Jaro má pravdu. Je len malá nádej, že by sme niečo našli, hoc by sme prekopali celý les. Na to nemáme prostriedky, ani čas.“

„Ale mohli by sme sa tam ísť aspoň pozrieť. Vraj sú tam ruiny starého mesta. Môže tam byť hocičo.“

„Kašli na to, z toho nekuká žiadna zábava. Lomiť sa lesom a starými múrmi,“ Jaro chcel ukončiť debatu čo najskôr, ale Andrej sa zamyslel.

 „Moja babka kedysi tvrdila, že tam straší. Nebola poverčivá, ale vraj, kým veľká voda nezobrala most cez Tichú vodu, chodievali sa tam deti hrávať. Potom sa stala tá strašná vec, keď sa pár detí stratilo a už tam viac nikto nechodil.“

„ O tom nič neviem,“ ozval sa Jaro. „Čo sa stalo s tými deťmi?“

„Nič. Boli stratené niekoľko dní a vôbec si vraj nepamätali čo sa im stalo, ani nevedeli, že boli stratené. Jediné, čo vedeli, bolo, že prešli mostom do lesa a potom fúúúk, okno. Policajti tam prehľadali každý kút, ale nič neobjavili.“

„Hm,“ zamyslel sa Jaro.

„To sa stalo kedy?“ chcel vedieť Mišo.

„Neviem presne. Mama bola ešte malá a mala zakázané do lesa chodiť. Potom strhla rieka most a bolo po zákazoch. Už sa tam aj tak nik nedostal. Tvoja mama sa o tom v článku nezmienila?“

„Čo ja viem, nečítal som ho.“

„Ale most nedávno vystavali nový. Vraj tam chcú spraviť nejaký archeopark.“

„Tak čo, omrkneme to?“ nadviazal zas Mišo na pôvodný zámer.

„Viete čo? Nič sa nestane, keď sa tam rozhliadneme. Ak tam mienia stavať, aj tak za nejaký čas, vyrúbu stromy a obnažia múry.“ Andrej vždy rozmýšľal trošku dopredu a celý ten nápad sa mu začal páčiť. „Zajtra mám karate, ale vo štvrtok by sme sa mohli stretnúť a ísť na to.“

„Kde?“

„Najlepšie pri moste. Pôjdeme na bicykloch.“

„Tak poďme až v sobotu. To už bude mať Filip odkrútený trest,“ podotkol Mišo.“

Lucka sa opierala o naskladanú slamu pod nimi a ani nevedela ako, vykríkla: „Pôjdem s vami!“ Hneď si  zahryzla do pery, ale bolo už neskoro. Prezradila sa. Traja chalani vyleteli, ani čo by ich uštipla včela a hľadeli dolu.

„Čo tam robíš? Sliediš? Vypadni!“ Jaro až očervenel od hnevu. „To je tá pehavá ryšaňa z triedy. Ešte sa ani neohriala a už chce robiť problémy.“

„A ty si arogantný, cholerický chumaj. Nechcem robiť problémy. Skôr naopak. Môžem vám pomôcť.“

„Vypadni drzaňa,“ soptil Jaro, ale Andrej mu položil ruku na plece a silno stisol.

„Poď sem hore. Pohovoríme si. Hlavne ma zaujíma, ako si sa sem dostala a čo  robíš v stajniach.“

Lucka cítila, ako ju odvaha opúšťa a navyše v tvári cítila, že sa červená. Neznášala, keď sa červenala, ale jej takmer biela pokožka bola priam predurčená na červený preliv. Jaro zliezol z balov slamy a výhražne na ňu zazeral. Odrazu sa cítila ako votrelec. To čo spravila, nebolo celkom fér, rozhodne sa to nepatrilo.

„Ospravedlňujem sa,“ povedala ticho a rozhliadla sa po chlapcoch, lenže ich tváre ostali zamračené. „Chápem, že sa hneváte, máte na to právo, ale nechcela som vyzvedať.“ Mlčali. „Možno som dnes trochu špehovala Andreja.“ Dodala zmierlivo.

„Si doň buchnutá?“ Zaškeril sa Jaro. Lucka len prevrátila oči a klopla si na čelo. „Tak čo si tam robila, vrav!“ zrúkol až sa mykla.

„Dievčatá rozprávajú o vašich výčinoch, prevracajú oči a vzdychajú, aká ste príšerná banda. Ale mne sa to páči. Chcela by som sa s vami priateliť.“

„To ako myslíš vážne? Ty sa chceš vtisnúť do našej partie? Si sa zbláznila, či čo?“ Jaro až odfrkol slinu ako sa rozčertil.

„Len pokoj, Jaro,“ miernil ho Andrej. „Vravíš, že si ma špehovala, vedela si, že sa tu máme stretnúť?“

„Počula som ťa telefonovať a domyslela som si…“ zmĺkla. „Už som tu pár krát bola, viem, že tvoj tato sem chodieva. Aj ja sem občas prídem. Mám rada kone.“  Teraz s odstupom sa jej svoj čin zdal pochabý. „Asi to nebol dobrý nápad,“ šepla

„To si píš, že nebol! Takže teraz môžeš vypadnúť.“

„Počkaj, Jaro. Vravela si, že nám môžeš pomôcť. To si si vymyslela?“

„Nie, naozaj vám môžem pomôcť.“

„Nepočúvaj ju, Andrej. Vymýšľa si, či to nevidíš?“

„Nevidím. Podľa mňa zatiaľ ani raz nezaklamala a pokojne mohla.“

„Ako chceš pomôcť,“ ozval sa tichý Mišo. „Si tu nová, nič o nás nevieš, ani o tých ruinách.“

„Ocko je architekt, venuje sa aj histórii a má na starosti projekt archeoperku. Vlastne preto sme sa sem presťahovali. Sťahujeme sa stále, keď dokončí projekt, asi zas pôjdeme ďalej,“ dodala smutno.

„Najvyšší čas, aby ste už šli,“ neodpustil si Jaro štipľavú poznámku, ale Andrej ho zahriakol.

„Čuš, kamoš. Ty si sa nikdy nesťahoval, tak nechápeš o čo ide.“

„A ty vari hej? Bývaš v tejto diere už od narodenia.“

„Bývam, to je fakt, ale viem si predstaviť aké to je stále meniť školu a nemať kamošov. Tak s čím si nám chcela pomôcť?“

„Tatko má plány zrúcanín v lese. Má tam zakreslený každý múrik aj staré základy obydlí. Kedysi tam bola osada, ale nezachovali sa o nej žiadne písomné správy.“

„A ty mu tie plány potiahneš?“ Divil sa Mišo.

„Nie, požiadam ho, aby mi ich vytlačil. Je rád keď sa zaujímam o prácu ktorú robí.“

„Tak fajn,“ rozhodol zrazu Andrej. Pôjdeme v soboru ráno, kto chce ísť, nech príde, kto nie, nech ostane doma. Brnknem aj Filipovi. Bicykle potom niekde v lese skryjeme a zamkneme. Vezmite si baterky a hlavne nabité mobily.“

„A niečo pod zub,“ dodal Mišo.

„A vodu,“ dodala Lucka, lenže Jaro na ňu tak zagánil, že radšej zmĺkla.

Mačiatko medzi starými ruinami

Lucka sa ponáhľala, ale s batohom nie práve najmenším sa jej na bicykli  nejazdilo pohodlne. Keď došla k mostu, už tam postávali Andrej s Jarom a Mišo práve prichádzal.

„To si sa vypravila na mesačnú expedíciu?“ posmešne zatiahol Jaro a aj Andrej sa uškrnul.

„Čo máš v batohu?“

„Len potrebné veci.“

„Napríklad?“ Lucka si vzdychla. „Mám toho trošku viac, ale môže sa nám niečo hodiť.“

„Napríklad…“ nedal sa Andrej.

„Nožík, lopatku, malú motyčku, foťák…“

„Foťák? Ukáž!“ Zvolal Mišo

Lucka naň nechápavo pozrela a vytiahla z batohu starší Nikon.

„To si šlohla otcovi? Mňa by mama zahlušila. Nesmiem ani len siahnuť na jej foťáky.“

„Nešlohla som ho,“ ohradila sa Lucka nahnevane. Mám ho po mamke. Ona veľa fotografovala.“

Chalani zmĺkli, nevedeli odrazu čo povedať. Našťastie ich zachránil Filip, ktorý sa práve prirútil celý spotený.

„Kde trčíš?“ Zlostil sa Jaro.

„Ledva sa mi podarilo ubziknúť z domu,“ dychčal Filip. „Došla babka a mama chcela, aby som dnes ostal s ňou. Vieš si predstaviť tú nudu? A to je kto?“ ukázal chlapec na Lucku. Filip bol síce tiež piatak, ale chodil do Áčky a Lucku nepoznal.

„To je baba z triedy,“ zašomral Andrej nie práve nadšene. „Máš s tým problém?“

Lucka pozrela na chlapca a usmiala sa.“ „Som Lucia a ty budeš asi Filip.“

„Hm,“ prikývol. „Si z ich triedy, ale ešte som ťa nevidel.“

„To preto, že si vždy po škole, alebo máš zaracha, alebo chodíš poza školu,“ zvolal Jaro a otočil sa k Andrejovi. „Do kedy tu budeme postávať?“

„Ideme!“ zavelil a sadol na bicykel. Ostatní sa pridali. Lucku potešilo, že Filip je rovnako ryšavý s pehami ako ona. Aspoň sa jej nebude posmievať.

Most cez Tichú rieku bol dlhý takmer tridsať metrov a voda pod ním sa len lenivo vlnila. Andrej však vedel, že dokáže vzduť svoje vody a narobiť spúšť. Až takú veľkú, že most spláchla ako obyčajné brvno. Tento už tak ľahko neodplaví, pomyslel si. Keď schádzali z mosta, cítil akési šteklenie v žalúdku. Obzrel sa cez plece a zadíval sa na pevné kamenné piliere za chrbtom. Akoby opúšťal bezpečný prístav. Šli poľnou cestou, prostriedkom repkového poľa. Zelenalo sa až k okraju lesa, pred ktorým deti zosadli s bicyklov. Tvárili sa veselo, odvážne, lenže každý z nich mal v očiach obavu.

„Tak sme tu. Čo ďalej?“ Snažil sa o posmešný tón Jaro. Lucka vytiahla z batoha mapu so zakreslenými obdĺžnikmi, čiarami, aj zakrúžkovanými krížikmi.

„Mali by sme ísť ešte ďalej, po tejto ceste hlbšie do lesa. Stará osada stála asi 3 km odtiaľto. To mi povedal ocko.“

„Tvoj oco vie, že si sem išla?“ Zdvihol obočie Filip

„Pravdaže. My nemáme medzi sebou tajomstvá.“

„Ty si nejaká divná. Keď nemáš tajomstvá, tak sa nemáš čoho obávať, ani sa na čo tešiť, ani nepoznáš pocit, keď rodičom prejdeš cez rozum.“

„Asi mám iné priority.“

„To je čo?“ Priorita,“ spýtal sa Mišo.

„Že dáva prednosť iným zábavkám,“ odfrkol Andrej a opäť sadol na bicykel. „Tak poďme. Vravela si tri kiláky? Dobre, odčítame to,“ pozrel na svoj tachometer. „Držme sa pri sebe nech nemusíme nikoho hľadať. Pôjdeme pomaly a dívajte sa, či neuvidíme niečo zvláštne.“

„Čo zvláštne?“ Divil sa Filip.

„Čo ja viem? Asi nič.“

Bicykle sa hladko šinuli po starom zvlhnutom lístí, z ktorého stúpala para a v lúčoch slnka pomedzi stromy tvorila krásne obrazce. Lucka zavolala na chlapcov nech zastanú a vytiahla z batoha foťák. Prekvapilo ju, že aj Jaro s Andrejom vytiahli mobily a vlhký les si proti slnku odfotili.

Čím zachádzali hlbšie do lesa, hmla začala hustnúť. Zastali.

„Mali by sme tu zamknúť bicykle a ďalej ísť pešo. V tejto hmle ich aj tak nikto nenájde.“

„Len aby sme ich našli my,“ ozval sa znepokojene Filip.

„Tá hmla je čudná.“ Mišo sa striasol, ani čo by mu bola zima.

„Kde sa tu vzala?“

„To z lístia. Pred pár dňami pršalo a teraz sa oteplilo.“ Andrej poznal na všetko praktickú odpoveď, ale ani jemu sa hmla nepozdávala.

Chuchvalce pary sa prepletali pomedzi stromy, plazili sa pri koreňoch a celkom zahalili koruny stromov. Konáre v tom matnom svetle vyzerali, ani čo by k ním pradávne tvory naťahovali pokrivené ruky.

Lucka opäť vytiahla mapu a Andrej s Jarom k nej pristúpili. „Mali by sme byť už pri osade.“

Akoby na les padal súmrak.

„Nevrátime sa?“ Ozval sa ticho Mišo. „V tejto hmle aj tak nič nenájdeme.“

„Koho to bol nápad sem prísť, ty sraľo,“ zadrapol doň Jaro.

„Čušte, podľa mapy sme priamo pri osade. Tu niekde musí byť. Rozhliadnime sa a ak nič neuvidíme, vrátime sa a prídeme, keď bude suchšie. Ale chyťme sa za ruky, nech sa nestratíme.“ Vzal Lucku za ruku a druhú podal Miškovi. Filip s Jarom sa chytili Miša, ani za nič by nedali ruku dievke. Lucka vytiahla nožík a začala robiť do stromov značky.

„To je múdre,“ pochválil ju Andrej.

Prešli kus lesom, ale nič nenašli.

„Vráťme sa. Nemá to cenu. Kým nezasvieti slnko nič neuvidíme.“

Vracali sa tou istou cestou, kontrolovali Luckine značky, lenže bicykle nikde nenašli.

„To nie je možné. Tento krivý strom si pamätám,“ mračil sa Andrej. „Presne tu sme nechali bicykle. Pozrite. Je tu Luckina značka.“ Zohol sa a prezrel si lístie pod stromom. „Vidíte, aj stopy po bicykloch sú tu.“

„Predsa nám ich nik nemohol ukradnúť. Boli dokopy zamknuté. To by sem musel niekto dôjsť autom,“ premýšľal nahlas Filip. „A auto by sme počuli.“

„Mňa mama zderie,“ vzlykol Mišo.

„Čuš, sopliak!“ Zahriakol ho Jaro, ale Andrej si v jeho hlase všimol narastajúci strach.

Odrazu niečo začuli. Tichý zvuk, akoby v diaľke plakalo dieťa. Prichádzalo to z hmly a hmla ani čo by zosilnela ten občasný nárek.

„Čo to je? Tu predsa nemôže byť žiadne decko,“  zvolal Filip.

„Mne sa zdá, že to mravčí mačka,“ povedal pokojne Andrej.

„Poďme za ňou,“ rozhodla Lucka. „Bicykle aj tak nemáme. Budeme robiť značky a potom sa sem vrátime.“

„Je to bezpečné?“ Ozval sa Mišo

„Cesta je tu neďaleko, len kúsok od nás, v najhoršom sa vymotáme z lesa pešo.“

„Tak dobre,“ rozhodol Andrej.

Hmla bola nepríjemná, zaliezala im pod bundy, chladila na tvári, vo vlasoch sa deťom tvorili drobné kvapky, ale nikto si to nevšímal. Šli za zvukom, ako by to bol ich maják na šírom mori. Odrazu sa Filip o čosi potkol a takmer spadol. Ešte, že sa držali za ruky.

„Pozri, to je kus kamenného stĺpa,“ zvolal Andrej, keď zodvihol príčinu Filipovho zakopnutia. „Musíme už byť v osade.“

Mravčanie teraz počuli celkom zreteľne. Obzerali sa, či neuvidia nejaký dom, alebo aspoň príbytok tulákov, ale les bol ponorený v oblaku hmly. Odrazu Lucka natiahla ruku, a dotkla sa kamenného múru.

„Sme pri múre,“ vykríkla. „Počkajte, prezrieme si mapu.“ Položili papier na múrik no neboli o nič múdrejší. „ Tu je cesta, kadiaľ sme došli, ale múr by tu nemal byť, ten je až na druhej strane osady.“

„Nemáš tú mapu naopak?“ Mračil sa Jaro.

„Nezmysel, mapa je dobre,“ krútil hlavou Andrej. „Možno je to nejaký nový múr, ktorý tvoj oco nezakreslil.“

„Ocko ju nekreslil. Dostal ju od firmy, čo financuje projekt.“

„Takže tu nikdy nebol?“

„Zatiaľ nie, nemal dosiaľ čas.“

„No to je skvelé,“ zvolal Jaro, „hlavne, že si nám chcela pomáhať.“

„Prestaň konečne frfľať,“ okríkol ho Filip, „náhodou, celkom sa mi tu páči. Všetko lepšie ako sedieť doma s babkou a držať jej vlnu na štrikovanie.“

„Mne sa tu ale vôbec nič nepáči,“ odvrkol Jaro.

Odrazu začuli tiché zamravkanie a Luckinej ruky sa dotklo niečo studené. Strhla sa, lenže hneď zbadala malé mačiatko ako sa pokúsilo schovať. Sedelo na starom múre, skrývalo  sa za kamenným stĺpom a ostražito Lucku pozorovalo.

„Ty si sa tu kde vzala?“ prihovorila sa mačiatku a zaborila prsty do vlhkého kožušteku. Bol hebký a teplý. Na sivom chrbte sa tiahli rovnomerné čierne pásy a okolo hrdla tmavší golierik. Mačka sa obtrela o Luckinu ruku, zoskočila z  múrika.

„Počkaj, neutekaj.“

Mača spravilo pár krokov a zastalo. Vážne pozeralo na dievča, potom zamňaukalo. Lucka preliezla nízky múrik, chcela ísť za ním, lenže mača zase odbehlo a zastalo.

„Lucia, stoj!“ Zvolal Andrej, „takto sa stratíš.“

„Ona nás niekam volá. Nevidíš to?“

„Nevidím, ale dobre,“ pokrčil plecom a preliezol múrik. Chlapci tiež.

„Vezmem ho domov. Tu v lese by zahynulo.“

Šli za mačaťom, až kým ho Lucka nevzala do náručia a privinula ho k sebe. Mačiatko si vtislo hlavu pod jej pazuchu Lucka však mala pocit, že sa bojí.

„Páni!“ zvolal Mišo. „To je úžasné.“

Stáli pred bránou z masívneho dreva, nádherne zdobenou ornamentami. Železné pánty boli kované a zdobené záhadnými znakmi. Uprostred brány sa skvela päťramenná hviezda v kruhu a do nej vpletený kvet divého maku. Nad hviezdou nápis PERAN.

„Veď toto mala byť zrúcanina,“ zvolal Andrej, „pozri do mapy, či tam je nejaká brána.“

„Nie je a táto brána nevyzerá na vchod do pradávnej osady. Akoby bola postavená len nedávno.“

Jaro vybral z vrecka mobil a bránu odfotil, vzápätí však začudovane zvolal.

„Chalani, nemám signál.“

Postupne všetci skontrolovali mobily. Signál nemal nik.

„To je divné,“ podotkol Filip, „Ani dáta.

„Čo je Peran?“ šepol Mišo.

„Nemám šajnu, možno sa tak volala táto osada.“

„Pentagram.“

„Aký pentagram, čo za pentagram,“ zlostil sa Jaro, „o čo tu ide?“.

„Pentagram. Je to päť cípa hviezda, symbol bielej mágie.“

„A to vieš odkiaľ?“

„Tatko mi to vysvetlil. V starých knihách sa takýto znak vyskytuje často, ale bez kvetu.“

„Čo je s tým kvetom?“

„Ako to mám vedieť?“ Mykla plecom. Tiež si chcela bránu odfotiť, lenže tá sa odrazu so škripotom otvorila. Deti stáli v hlúčiku a vystrašene pozerali vôkol seba. Hmla rozťahujúca sa lesom sa pred ich očami rozplývala a medzi stromami sa začali črtať obydlia nepoškodené časom, bolo tam akési starobylé námestie s fontánou a majestátny dom, čo sa podobal na staroveký zámok. Stál na malej vyvýšenine, strechu mu zahaľovali chuchvalce hmly.

„Páni,“ zvolal Mišo po druhý krát.

„Počkajte, stop!“ skríkol Andrej. „Toto nemôže byť skutočné.“

„Ako to myslíš že nie je mesto skutočné? Veď ho vidíme.“

„Ja… neviem, ale to mesto by tu nemalo byť.“

Lucka vybalila z batohu fotoaparát a začala fotiť. Všetko čo navôkol videla. Mestečko,  ktoré dávno prestalo existovať a odrazu ho mali pred očami ako skutočné. Ale bez ľudí, bez zvierat, bez vtákov. Zdalo sa, že mačiatko je jediný živý tvor, ktorý tu prebýval, lebo nikto nezapochyboval, že mača nie je z tohto mestečka. A to sa chúlilo v Luckinom náručí so zježenými chlpmi.

„Pozrite,“ povedala ticho Lucka. „Je vydesená.“

„Nie je jediná,“ zašomral Filip. Vo chvíli, keď sa chceli pohnúť ďalej, odrazu im zem povolila pod nohami a deti sa rútili akousi strmou chodbou niekam pod zem.

V jaskyni desivých príšer

Prvý otvoril oči Jaro, ale obostierala ho nepreniknuteľná tma. Z kúta začul tiché vzlyky a vedľa zastenanie.

„Ste celí? “ zvolal z plného hrdla.

„Neviem,“ začul Andreja. „Filip! Mišo! Lucia!“ volal. Chlapci sa potichu ozývali, len Lucku nepočul.

„Lucia, ozvi sa!“

Na tiché zamravčanie mačky sa Andrej zvrtol a natiahol ruku. Dotkol sa Luckinej mikiny. Jemne ňou zatriasol. Začul jej tichý vzdych a odľahlo mu.

„Čo sa deje? Kde sme?“

„Bolí ťa niečo?“

„Ja…neviem. Asi ani nie. Čo sa stalo?“

„To by sme radi vedieť všetci,“ zvolal Jaro a Lucka zachytila v jeho hlase paniku. Obďaleč niekto plakal.

„Miško,“ zavolal Andrej. „nemáš nič zlomené?“

„Nie.“

„Si celý?“

„Asi hej.“

„Kde to sme? Ako sme sa sem dostali?“ spýtala Lucka a hlas sa jej triasol. Mačiatko sa vymanilo z jej mikiny a kamsi odbehlo. „Sima! Kam bežíš. Stoj!“

„Sima?“ Čudoval sa Andrej. „Ty vieš ako sa volá?“

Lucka sa chytila za hlavu, premýšľala. „Nemôžem si spomenúť. Asi sa mi to prisnilo. Už neviem, čo som videla, ale viem, že mačiatko je Sima… Tak sa volá, Sima.“

„Baterky,“ spomenul si Andrej. „Máme v batohoch baterky.“

Ozýval sa šuchot otváraných batohov, postupne sa zažínali svetelné lúče a blúdili po stenách akejsi jaskynnej diery.

„No, to ma podrž!“ Zvolal Filip. „Sme v dákej kobke, či jaskyni? Pozrite, tam pokračuje chodba.“

Mišo preliezol bližšie k Andrejovi a posvietil naň.

„Tečie ti krv. Máš rozbitú hlavu.“

Andrej si inštinktívne siahlo do vlasov a až sa mykol, keď sa dotkol boľavého miesta. Ticho zahrešil. Prsty mal celé od krvi. Lucka vytiahla z batoha lekárničku a začala rozbaľovať obväz.

„Ty si fakt pripravená na všetko,“ ozval sa Mišo. Jeho hlas už znel pokojnejšie. Vo svetle bateriek sa cítil o čosi bezpečnejšie. „Vieš ošetriť ranu?“

„Skúsim,“ riekla ticho a nakvapkala na gázový vankúšik z jódovej tinktúry. Andrej chcel protestovať, keď však pozrel Lucke do očí, radšej zaťal zuby. Za nič na svete si nespraví  hanbu pred babou. Jód štípal ako šľak, vyhŕkli mu nevdojak slzy, lenže Lucka sa tvárila, že si nič nevšimla. Bol jej vďačný. Opatrne mu ovíjala obväz okolo hlavy a vlhé oči akoby si nevšímla.

„Má ešte niekto nejaké problémy?“ spýtala sa, keď skončila.

„Cítim sa, ani čo by na pretlačili mlynčekom na mäso,“ zašomral Filip.

„Pozrite sa, či nemáte niekde odreniny. Treba ich dezinfikovať. Nevieme, kde sme a či tu nechytíme nejakú infekciu.“

„Tak to ti pekne ďakujem, za povzbudivé slová,“ zavrčal Jaro.

„Má pravdu,“ zastal sa jej Andrej, ale zdalo sa, že jediné zranenie utŕžil on sám. Mišo mu síce ukázal škrabanec na ruke, ale Andrej ho odbil, nech si to oblíže.

Odrazu nevedeli čo ďalej. Zmĺkli.

„Mali by sme šetriť svetlom. Ktovie čo nás čaká,“ ozval sa po chvíli Andrej a zhasol baterku. Spravili tak aj ostatní.

„Je tu trochu prievan,“ šepla Lucka.

„Všimol som si.“

„To je dobre, či zle?“ Ticho sa spýtal Mišo. V tme, akoby sa báli prehovoriť na hlas.

„Asi dobre. Znamená to, že tu niekde vedie cesta na povrch.“

„A to vieš odkiaľ?“ sykol Jaro a tváril sa dosť nevraživo.

„Už som bola s ockom v niektorých jaskyniach. Tam to tak funguje.“

„Myslíš, že je noc, alebo sem nikdy nezasvieti žiadne svetlo?“

„Neviem. Vyčkajme trochu a uvidíme, či sa niečo zmení,“ odvetil Andrej.

Sedeli vedľa seba, vzájomný dotyk im dodával pocit bezpečia. Vychutnávali si vlastné teplo a zároveň vedeli, že teraz sa musia starať jeden o druhého. Každý zvlášť si postupne uvedomoval, že sú skupinka vystrašených detí, ale nech ich čaká čokoľvek, budú si pomáhať. Asi zaspali, lebo keď si Filip pretrel oči, zavolal na ostatných.

„Vidím, vstávajte hore. Už je deň.“

Povyskakovali na nohy a rozhliadali sa.

„Ja som čakal, že sa prebudím vo svojej posteli,“ kopol Jaro zlostne do batoha, ale nik mu neodpovedal. Všetci vyjavene hľadeli na strop, kde sa vo veľkej výške črtal otvor, cez ktorý videli bielu oblohu.

„My sme spadli do studne,“ vyjavene hlesla Lucka.

„Toto predsa nie je studňa a tadiaľto sme sem nemohli spadnúť. Už dávno by bolo po nás. Z takej výšky by to nik neprežil,“ rozmýšľal na hlas Andrej a rozhliadal sa.

„Tak ako sme sa sem dostali?“

„Nepamätáš sa?“  Ozval sa Filip. „ Tým najúžasnejším toboganom, aký som kedy zažil. Len bol trochu strmý a hrboľatý. Riť mám isto celú modrú.“

„Tak čo spravíme?“

„Mali by sme niečo zjesť. Máte každý niečo pod zub? Potom pôjdeme tamtou chodbou. Tam, kde budeme cítiť prievan. Uvidíme, kam nás to privedie. Ale musíme šetriť baterky. Ak to pôjde, svietiť budeme len jednou lampou.“

Čo-to pojedli a pozbierali batohy. Pred nimi sa černel otvor akejsi chodby do neznáma. Lucka sa pokúšala privolať Simu, ale po mačke ani pamiatka. Len čo zašli trochu ďalej, strop chodby sa znížil a obklopila ich tma. Andrej zapol svetlo. Opäť sa chytili za ruky a pomaly postupovali v predklone dopredu. Začuli mňaukanie.

„Sima!“ vykríkla. Jaro sa na ňu oboril, nech nevrieska, že sa zľakol, ale tento hlas známeho tvora ich povzbudil a vykročili rýchlejšie. Odrazu sa ocitli vo veľkej sále s kvapľami čo viseli zo stropu, ale rástli aj zo zeme. Niektoré boli spojené a vyzerali ako obrovské stĺpy podopierajúce strop. Pomedzi ne sa prepletal tenký potôčik  jeho žblnkanie sa odrážalo od stien celej sály.

„Páni, to je krása,“ zvolala Lucka a vytiahla nikon. Zrazu si všetci uvedomili, že baterku nepotrebujú. V strope bolo niekoľko dier, cez ktoré prenikalo svetlo. V tej chvíli sa nečakane dierou predral slnečný lúč a osvetlil stenu jaskyne. Deti ostali stáť ako primrazené. Stena bola pokreslená nástennými maľbami. Lucka si najskôr myslela, že sú to kresby pravekých ľudí, ale keď si ich bližšie prezreli, až ich striaslo. Na stenách sa na ne škerili monštrá, ktoré ani nepatrili do sveta ľudí. Okrídlení draci, tvory s viacerými nohami a ceriacimi papuľami, netopiere so psími hlavami.

„Ty Brďo!“

V tej chvíli sa začalo zmrákať. A kvapľová sieň sa pomaly norila do šera. Mišo vystrašene zvolal: „Čo to má byť? Veď ešte nemôže byť noc. Nešli sme sem ani hodinu!“

Odkiaľsi pribehlo mača a pritislo sa k Lucke. Strčila si ho pod mikinu a pritisla sa bližšie k chlapcom.

„Počuli ste?“ šepla.

„Čo?“

„Taký šuchot. Ide to tam z tej pomaľovanej steny.“

V poslednom zvyšku svetla zbadali, že obrazy na stene sa hýbu. Náhle okolo nich niečo prebehlo. Jaro vykríkol, lebo mal pocit, že sa ho dotklo netopierie krídlo. Vydesene sa rozhliadali, cítili, že s nimi v sieni niečo je. Niečo veľmi zlé, aj keď nič nevideli. Len akési tiene sa vznášali okolo a vydávali mľaskavé zvuky. Mali pocit, akoby zlo na nich útočilo z každej strany, hoci k ním zatiaľ nepreniklo. Na koži cítili mrazenie a vo vlasoch šteklenie akoby boli pod elektrickým prúdom.  Náhle všetko stíchlo, dokonca aj voda prestala tiecť a pod pomaľovanou stenou sa zjavilo svetlo. Nie silné, len taká modrá svetelná bublina. Vznášala sa nad zemou na jednom mieste, mierne sa otáčala, čo chvíľa zastala v začatom pohybe.

„Do šľaka, to čo má znamenať?“ Filip zapol baterku a posvietil na stenu aj modré svetlo. Pohyb na stene razom ustal a svetlo sa pomaličky vťahovalo pod zem. „Videli ste? Svetlo z baterky tie potvory zastaví.“

Lucka si pripravila foťák a zvolala na chlapcov: „Svieťte na stenu nech mám dosť svetla. Odfotím ju bleskom.“

Blesk niekoľkokrát rozžiaril sieň a pohyb na stene sa viac nezopakoval. Tiene zmizli, na dne siene opäť žblnkotal potok.

Svitanie prišlo tak rýchlo, ako včerajší večer. Deti sa neveriacky rozhliadali, monštrá na stene na nich cerili zuby, ale nehýbali sa. Po tieňoch ani náznak. Odrazu Sima vybehla spod Luckinej mikiny a utekala k stene.
            „Sima, stoj!“ volala Lucka, ale mačka ju nepočúvla. Zastala až pod stenou, presne na mieste, kde sa v noci vznášalo svetlo a začala labkou hrabať v nánosoch piesku. Deti sa rozbehli k nej. Chvíľu ju nechápavo pozorovali vzápätí sa Andrej otočil k Lucke.

„Vyber tú lopatku aj čo ešte máš. Pomôžeme jej.“

Odhrabávali piesok aj skaly, rukami, lopatkou aj záhradnou motyčkou. Mačka stála na kraji vyhrabanej jamy a pozorovala ich privretými očami. Priadla. Zrazu Filip zacítil pod rukami akúsi dosku.

„Niečo mám.“

Hrabali ďalej. Lucka prešla opatrne rukou po doske zaklinenej v zemi. Pod prstami cítila drobné nerovnosti.. Zohla sa a so zavretými očami fúkala na dosku, kým neodfúkla drobné zrnká piesku a hliny. Rozkašľala sa . Víriaci prach aj piesok ju šteklili v nose. Pred zrakom detí sa objavil vrchnák nejakej debničky zdobený rovnakými ornamentami aké videli na bráne a päť cípou hviezdou s divým makom. Medzi ornamentami sa prelínalo ozdobným písmom jediné slovo: PERAN

Truhlička a svetlo z kameňa

Skrinka, ktorú vytiahli z piesku stála teraz na kameni vedľa vysokého kvapľa. Deti  navôkol sa nehýbali. Hľadeli si do očí, bez slov sa pýtali, kto prvý nazbiera odvahu siahnuť na tajomný predmet, lebo ani na chvíľu nezapochybovali, že sa niečo stane. Sima sedela vedľa Lucky a priadla.

„Ja ju otvorím,“ ozval sa ticho Andrej. „ Mačka je pokojná, nedesí sa. Asi v nej nebude nič zlé.“

„Opatrne, Andrej,“ šepkal Mišo a Jaro s Filipom sa chytili za plecia. Lucka vzala Simu a pritisla si ju k hrudi. Vzápätí si spomenula na fotoaparát a Simu si vopchala za mikinu.

„Budem fotiť s bleskom, ak by stadiaľ niečo vyletelo, tak nás možno svetlo ochráni.“

„Dobre. Priprav sa.  Na tri,“ Andrej držal západku vrchnáka a pozeral Lucke do očí.

Chlapci takmer nečujne odčítali: „Jeden…dva…tri.“

Vo chvíli, keď stlačil západku a uvoľnil pružinu, vrchnák s klepnutím odskočil. Chlapci počuli len cvakanie spúšte aparátu, zavreli oči pred žiarou blesku lebo Lucka od napätia nedokázala prestať.

„Dosť, stačilo!“ Kričal na ňu Andrej. Videl že sťažka dýcha, no pomaly sa upokojila.

„Strašne som sa bála,“ ospravedlnila sa trasľavým hlasom.

„To nič, ja som sa bál asi viac,“ priznal Jaro a nazeral do skrinky. „Čo to má byť?“

V skrinke bol kožený váčik a kus kože zvinutý do rolky previazaný červenou stuhou. Stuha končila pečaťou. Všetko v skrinke sa zdalo veľmi staré. Steny obložené hrubou prešívanou červenou látkou, vrecúško aj kožená rolka. Andrej vzal rolku do ruky a prezrel si pečať.

„Zase ten Peran, pozrite, je vtlačený do pečatného vosku.“

„Aj pentagram.“

„Bude to nejaký starý zvitok. Rozbaľme ho.“ Lucka sa nahla Andrejovi cez plece, aby lepšie videla. Zdalo sa, že svetla zase ubúda. Andrej rozvinul zvitok a nechápavo hľadel na obraz zdobiaci kožu. Kraj lemovali opäť ornamenty, ale celému obrazu dominoval most. Tenký, vysoký, kamenný most nad vodnou hladinou akéhosi jazera. A za nim schody.

„Je tu nejaké písmo, ukáž,“ vzala kožu do rúk.

„Kto s čistým štítom nocou kráčaš

Pozdvihni svetlo na hrot šípu

Do pustej zeme život vnášaš

Odvahou skrotíš kliatbu mýtu.“

„Rozumieš tomu?“ spýtal sa Filip.

„Ani najmenej,“ krútila hlavou. „ a nechápem ako dokážem písmo prečítať.

Pozrite. Je písané nejakými zvláštnymi znakmi.“

„Aj ja ho viem prečítať.“ čudoval sa Andrej. „A vy ostatní?“ Chlapci pokyvovali hlavami a bezradne sa rozhliadali.

„Otvor to vrecko,“ súril nedočkavo Filip.

Andrej vzal mešec do rúk a poťažkal ho. Zdal sa mu teplý oproti vzduchu v jaskyni. Šnúrka uzatvárajúca vrecko už bola miestami predratá a ako sa pasoval s uzlíkom, roztrhla sa. Nazrel dovnútra a prižmúril oči.

„Páni,“ prekvapene vydýchol. Prevrátil mešec a do dlane mu spadol kameň o čosi väčší než kačacie vajce. Na vyhladenej strane kameňa bola vyrytý obrazec drobnej hviezdy a kvetu. Z kameňa vyžarovalo bledé, modré svetlo. Presne také, ako svetelná bublina nad miestom, kde vyhrabali skrinku.

„Čo ak je rádioaktívny,“ zvolal Filip.

„Nemyslím.“

Prevracal kameň v dlani a všetci ho pozorne sledovali. Odrazu sa svetlo z kameňa oddelilo a pomaly pretekalo vzduchom až zastalo v tmavom kúte jaskyne. Deti vystrašene pozorovali ako sa dotklo čudnej postavy v bielom rúchu, ktorá sa z ničoho nič, vynorila z tmy. Takmer sa v panike rozutekali, lenže nemali kam. Svetla už poriadne ubudlo. Prvý schytil do ruky baterku Mišo a osvetlil postavu, lenže tá nezmizla ani sa nezastavila tak ako príšery na stenách. Pomalým krokom sa k nim blížila

„Neublížim vám,“ prehovoril pokojný hlas. Zdalo sa, že patrí starej žene. „Pomôžem vám dostať sa z tejto jaskyne.“

„Kto ste?“

„Som Luna. Tá, čo bdie nad rovnováhou sveta. Držíte v ruke vzácny zvitok. Je v ňom cesta k zničeniu zla. “

„Akého zla? To sú tieto príšery?“ vyhŕkol Mišo a až sa zajakal, ako vyplašene rozprával.

„Zlo je neviditeľné a predsa je všade. Pôjdete cestou spravodlivých tak ako je kreslené vo zvitku,. Ako hovorí písmo.“

„Nerozumieme tým slovám, čo znamenajú?“

„Kto s čistým štítom nocou kráčaš, pozdvihni svetlo na hrot šípu, do pustej zeme život vnášaš, odvahou skrotíš kliatbu mýtu. To sú slová pradávneho Veľkého mága, Perana, ktorý schoval zvitok v tejto jaskyni aby ochránil dobro pred zlom. Máte pred sebou nebezpečnú cestu. Musíte prejsť mostom cez Tichu vodu a nech by ste za chrbtom počuli čokoľvek, neotáčajte sa. Aj keby by sa hladina Tichej vody akokoľvek vzdúvala, svetlo vás ochráni. Svetlo a odvaha, “ dodala ticho. „Sima vás povedie. Počkajte až tma pominie. Za žiadnu cenu nesmiete kameň stratiť, ani pustiť do vody. Ak to dokážete, Môj starý svet vám to nikdy nezabudne

Zrazu sa modré svetlo zachvelo a pomaly sa približovalo k Andrejovej ruke. Deti naň vyjavene hľadeli a ani nedýchali. Svetlo vkĺzlo späť do kameňa a Andrej ho zovrel v dlani. Postava v bielom sa kamsi vytratila. Zotmelo sa. Opäť zachytili pohyb na stene, počuli zvuky, cítili závan tieňov, lenže keď Andrej otvoril dlaň s kameňom, tiene zmizli a modré svetlo sa usadilo nad ich hlavami.

„Počkáme kým sa rozvidnie a potom pôjdeme,“ rozhodol.

Sadli si na zem, schovali nohy pod seba a čakali. Lucka zapla fotoaparát a chcela si prezrieť snímky, ktoré dosiaľ nafotila v tejto prazvláštnej jaskyni, ale vzápätí prekvapene krútila hlavou.

„Nerozumiem tomu. Na fotkách nič nie je.“

„Akože, nič?“ Vyzvedal Jaro. „Asi nevieš fotiť.“

„No, fotila som to pradávne mesto, kým sme sem spadli a namiesto mesta, mám nafotené len staré ruiny. Tie tam predsa neboli.“

„Ukáž,“ nahol sa k nej Jaro a vytiahol svoj mobil. Lenže ani ostatní nemali v mobile žiadnu fotku starodávneho mesta. Len rozpadnuté múry. Lucka sa preklikávala k ďalším snímkam, videla zábery krásnej jaskyne, ale monštrá na stene chýbali.

„Viem celkom isto, že som ich fotila,“ povedala nešťastne.

„A tú truhličku si odfotila?“

„Nemám ju. Nemáme nič, čím by sme dokázali, čo všetko sme videli a zažili.“

„Možno to tak má byť,“ skonštatoval Andrej a zmĺkol, lenže Lucka sa s tým nemienila zmieriť. Vytiahla zošit a začala horúčkovite zakresľovať, všetko čo si z mesta pamätala. Do detailu vykresľovala vznešené domy aj nízke chalupy a chlapci jej pomáhali, svojimi postrehmi. Každý si niečo všimol, hlavne krásne zdobenú bránu s ornamentami. Nakreslila aj truhličku, len monštrá na stene vynechala. Akoby sa báli, že ich prenesú do sveta ľudí, až sa vrátia domov. Ak sa vôbec niekedy vrátia… pomyslela si trpko.

Rozvidnelo sa skoro. Už si zvykli, že deň v tomto podivnom svete trvá len krátko. Svetlo vkĺzlo do kameňa a Andrej ho zovrel v dlani. Sima sedela kúsok od nich a prešľapovala z nohy na nohu.

„Poďme, je čas. Uvidíme, kam nás Sima zavedie.“

Šli kľukatou chodbou zdobenou krištáľmi, kvaple ako zvlnené záclony stekali po stenách. Sima pred nimi zavše pobehla, ale keď sa jej stratili z dohľadu, počkala. Z diaľky počuli padanie vody do nejakého jazera. Lež pohľad v plnej kráse sa im otvoril až vyšli z chodby. Zastali na okraji obrovskej siene zaplavenej podzemným jazerom. Zo stropu svietilo niekoľko otvorov, ale aj tak svetlo z vonku nestačilo rozptýliť šero v tomto priestrannom dóme. Tenký vodopád padal z tmavej diery nad jazerom, na chvíľu vodu rozčeril, ale po pár metoch sa vodná hladina upokojila. A nad jazerom sa klenul tenučký kamenný most, ktorý stúpal až k otvoru pod stropom v protiľahlej stene.

„Tichá voda.“ Šepla Lucka. „Možno sme pri prameni našej rieky.“

„Nie, nie, nie…ani náhodou,“ vzlykal Jaro. „Na tento most nevstúpim. Ja mávam z výšok strach.“

„Ani ja tam nejdem,“ panikáril Mišo, lenže Sima sa vyhupla na most a netrpezlivo  mňaukala.

„Darmo mraučíš, tam ma nik nedostane.“ Jarovi zmizla všetka krv z tváre a bol bledý ako tie kvaple na stenách.

„Asi nemáme inú možnosť, chalani,“ vyplašene  šepol Andrej. „Čosi mi vraví, že je to jediná šanca dostať sa domov. Musíme to skúsiť.“

„Jaro, podaj mi ruku,“ dotkla sa ho Lucka. „Pôjdeme celkom pomaly a budeš sa dívať len na svoje topánky,“ chlácholila ho, ale tiež ttiež cítila, ako ju obopína strach. „Ani raz nepozrieš dole, rozumel si?“

„Ak spadnem, stiahnem aj teba. Tak nemôžeme ísť.“

„Nespadneme. Nesmieme spadnúť. Počuješ?“ No Jaro nesúhlasne krútil hlavou

„Filip ako si na tom?“

„Už sa teším, ako budem s babkou  navíjať vlnu,“ odvetil s krivým úsmevom a Lucka mu bola vďačná, že aj v takejto chvíli dokáže žartovať.  

„Ja pôjdem s Mišom vpredu, budem držať svetlo, ty choď v strede a vzadu Lucka s Jarom. Pamätáte, čo tá starena vravela, nesmieme sa za nič na svete obzerať, keby sa neviem čo dialo. A veru ja sa ani neobzriem, nech by mi na krk dýchal samotný diabol.“ Strach v ňom vyburcoval hnev a to bolo lepšie ako neistota z vysokého mosta. Vykročili za Simou.

Bola to zvláštna procesia. Most bol neuveriteľne tenký a vo výške sa nemali čoho zachytiť. Šli pomaly, Jaro občas zatváral oči a Lucka sa mu neustále prihovárala. Zdalo sa, že sa napokon upokojil, lenže cesta mostom sa predlžovala a znovu nastal súmrak. So súmrakom sa dali do pohybu tiene. Čo bolo horšie, hladina jazera sa začala s ubúdajúcim svetlo najskôr čeriť, potom sa vzduli vysoké vlny a deti mali pocit, že z vody vyskakujú príšery, monštrá, že ich obklopilo zlo. Filip vytiahol baterku a Andrej otvoril dlaň. Modré svetlo sa im vyhuplo nad hlavu. Lucka natočila čelovku smerom dohora, aby tiene zahnala, ale tiene akoby vedeli, že deti pre nich značia nebezpečie. Vydávali za chrbtom Jara zvuky, aké dosiaľ nepočuli, snažili sa deti vystrašiť a tak zhodiť dole. Lucka však Jara držala pevne. Nedovolila mu obzerať sa, ani zastaviť. Andrej s Mišom už boli pri otvore v stene, ale ani oni sa neodvážili obzrieť, kým vedeli, že ostatní sú ešte na moste.

„Všetci ste v poriadku?“ Nad mostom sa niesol Andrejov hlas aj s ozvenou, ale nik mu neodpovedal.

 Filip zavolal na Lucku, tiež chcel zistiť ako postupujú s Jarom, rád by jej pomohol, lenže sa bál otočiť. Museli to vydržať. Keď Jaro konečne zastal na kamennej platni nad mostom, prvé čo spravil, bolo že objal so slzami Lucku.

„Si tá najlepšia kamoška, akú si môžeme priať,“ vzlykol a neúspešne sa snažil slzy potlačiť.

 Baterkami presvietili most. Nestihli si ani uvedomiť, na akú nebezpečnú cestu sa podujali, keď v tej chvíli sa ozval ohlušujúci rachot a most sa zrútil do jazera.

Luna – sestra mága Perana

Chveli sa na celom tele. Stáli v hlúčiku,  držali sa za ruky, niektorým tiekli od napätia slzy. Nehanbili sa. Odkedy nechali zamknuté bicykle v lese, prešli dlhý úsek. Z cesty nástrah na cestu priateľstva. Pri strope sa vznášala modrá svetelná bublina a deti vedeli, že ich chráni pred zlom, čo nechali za sebou.

„Mali by sme sa pohnúť ďalej,“ ozval sa po chvíli Andrej.

„Nepočkáme, kým sa rozvidnie?“

„Načo? Myslím, že tie potvory ostali za nami. Máme svetlo, tak poďme. Kde je Sima?“

„Nie je tu,“ prekvapila sa Lucka. „Kde zmizla?“

„Asi v tejto diere. Neboj sa o ňu. Neverím, že nás opustí. Podľa nákresu na koži by tu mali byť schody. Sú nakreslené hneď za mostom.“

Obzerali si chodbu pred sebou, ale ich zrak ako magnet stále priťahovala priepasť, v ktorej zmizol most.

„Mám schody,“ zvolal Filip a posvietil do úzkej chodby. „Sú riadne strmé a nedovidím konca.“

„Vždy lepšie ako most nad jazerom,“ zašomral Jaro a pretisol sa k Filipovi. „Tak poďme hore.“

„Miško, si v poriadku?“ Spýtala sa Lucka, lebo si všimla, že ešte stále zviera Andrejovu ruku.

„Jasnačka. Už sa mi aj nohy prestali klepať.“

„To som rád. Nad vodou ti tak hrkotali kosti, až som sa bál, že sa most rozpadne.“

V tej chvíli ich zachvátil oslobodzujúci smiech. Smiali sa až si museli sadnúť. Filip si držal brucho a vydával zvuky ako tie monštrá za ich chrbtom a nedokázal prestať. Napokon zostali ležať vysilení na zemi, ale keď znovu posvietili na úzke schodište, ktoré sa kľukatilo dohora, zvážneli.

„Ešte nie sme doma,“ povedal Andrej a zdvihol sa.

Stúpali unavene schodmi a mali pocit, že nikdy neskončia. Simu nikde nevideli, tušili však, že je niekde nablízku. Neopustila by ich. Konečne došli k železným dverám. Boli pevné, lenže nemali kľučku ani zámok.

„Čo teraz?“

„Zabúchajme.“

Chlapci búšili do dverí, tie sa však ani nepohli. Z druhej strany sa nič neozvalo.

„Myslíš, že to je pasca?“ Neisto sa ozval Jaro.

„Čo za pasca? Neverím,“ odvrkol Filip ale trošku neistoty cítil.

„No, vylákali nás do tejto chodby, most je fuč, čiže sa ďalej nedostaneme.“

„Ani ja tomu neverím,“ okríkla ho Lucka. „Sima by nás nezaviedla do pasce.“

„Ako to môžeš vedieť?“

„Viem to.“

„Skúsim kameň,“ ozval sa Andrej a priložil kameň k dverám. Najskôr sa nič nedialo, no potom sa dvere začali zahrievať. Po chvíli boli dvere aj kameň tak teplé, že ho Andrej ledva udržal v ruke. Chveli sa a z kameňa vychádzal dym V zápätí sa dvere rozleteli, ani čo by do nich niekto búšil dreveným drúkom. Deti s úžasom vstúpili do prežiarenej chodby, ktorá vyzerala ako obrovská miestnosť v nejakom zámku. Bola dlhá a zem pokrýval hrubý koberec, aby tlmil kroky. Všade vládlo ticho. Lucka premýšľala, či si nemá vyzuť zablatené topánky, kým vstúpi na pokrovec, ale chalani už kráčali presvietenou chodbou.

Došli k vzdialenej komnate s dreveným stropom pokresleným hviezdami, slnkom a všakovakými vesmírnymi telesami, ktoré deťom nič nehovorili. Steny boli obložené knihami a na stupienku v drevenom kresle sedela Luna v bielom rúchu. Pri nohách jej ležala Sima. Lucka by najradšej Simu vzala k sebe, ale neodvážila sa ani pohnúť.

„Dokázali ste to, čo dosiaľ nikto pred vami,“ riekla žena.

„Kto ste, pani?“ odvážil sa prehovoriť Andrej. „Čo znamená tá, čo udržiava rovnováhu.“

„Som sestra Veľkého mága Perana. Zahubilo ho zlo, keď chcel zachrániť svoje mesto. Rozprestrel nad mestom magický štít, ale zlo preniklo všade. Peranov štít, tak sme mesto  nazývali, ale zaniklo, rozpadlo sa na ruiny a pohltil ho les. Pred dávnymi rokmi, keď zlo mesto zničilo, uvrhlo Veľkého mága do podzemia. Lenže nevedelo, že Peran  mal pri sebe kameň večnosti. Kameň, ktorý dokáže zlo zničiť. Peran bol ťažko zranený a už nevládal bojovať, preto kameň v hlbokej jaskyni uschoval. Veril, že raz ho niekto nájde a dokončí o čo sa snažil on.“

„Chcete povedať, že stačilo kameň len vyhrabať a svietiť s ním na tie potvory v jaskyni?“ čudoval sa Andrej. Nejak mu to nedávalo zmysel.

„Zlo namaľoval na stenu jaskyne Peran. Tak sa mu zlo podarilo uväzniť pod zemou. Ostalo v jaskyni spolu s ním. Peran vedel, že sa už z podzemia nikdy nedostane. Prijal tento údel.  Predovšetkým nesmel dopustiť, aby sa z jaskyne dostalo zlo. Lenže  zlo mohlo kedykoľvek vniknúť do srdca človeka a tak sa dostať von. Len nevinnosť a čistota dokáže zlu odolať.“

„Prečo sa niekto už skôr nepokúsil zlo zničiť?“

„Lebo za toľké roky jaskyňu nik nenašiel. Iba vy piati ste mohli dokázať, čo sa iným nedarilo. Dokázali ste to svojím priateľstvom a odvahou. Ani jediný raz ste nezaváhali podať pomocnú ruku druhovi. Silu vášho priateľstva ste pred sebou niesli ako čistý štít, do môjho starého srdca ste vliali život a zničili kliatbu zla.  Kto s čistým štítom nocou kráčaš, pozdvihni svetlo na hrot šípu, do pustej zeme život vnášaš, odvahou skrotíš kliatbu mýtu.“

„Asi začínam rozumieť,“ zamyslela sa Lucka. „Hm, tam v jaskyni ste spomenuli, že most vedie cez Tichú vodu. Tak sa volá jazero v jaskyni? Aj naša rieka sa volá Tichá voda. Prečo?“

„V jaskyni Tichá voda pramení. Je skutočne tichá, ale keď sa jej zmocnia zlé sily, rozbúri sa a ničí, čo jej príde do cesty.“

„Ako vtedy, keď strhla most,“ podotkol Andrej.“

„Áno. Tak ako strhla aj most v jaskyni.“

„A čo bude ďalej?“ zaujímalo Lucku. „Môže zlo opustiť jaskyňu? Hrozí ľuďom nebezpečenstvo?“

Stará žena natiahla k Andrejovi ruku. „Podaj mi kameň.“

Andrej ho na chvíľu zovrel v dlani a pritisol si k hrudi, akoby sa s ním nechcel rozlúčiť. Ticho hľadel Lune do očí. Potom však ruku pomaly otvoril. Svetlo opustilo skalu a putovalo k žene. Andrej jej podal kameň a svetlo doň vkĺzlo.

„Dobre si urobil, tvoje myšlienky ostali čisté. Zlo sa ich nedotklo. Nepreniklo k tvojmu srdcu. Svojou statočnosťou ste ho zničili.“

„Navždy?“

„Nič nie je navždy, ale tento kraj je bezpečný. Pod zemou aj tu hore.“

„Chcem sa vás ešte niečo spýtať,“ pozrel na ženu. „ Pred mnohými rokmi sa sem zatúlali deti. Keď sa vrátili, na nič sa nepamätali. Prečo? Ani my si na nič nespomenieme?“

Luna sa zasmiala. „Pamäť je veľmi nestála a kde nie je zážitok, nie je ani pamäť. Mali by ste si odpočinúť. V našom svete čas uháňa rýchlejšie ako vystrelený šíp.“

 Zdvihla ruku s kameňom a modré svetlo sa pomaly kĺzalo k deťom. Odrazu na nich padla strašná únava. Nedokázali nechať oči otvorené, cítili, ako sa im podlamujú nohy, a približuje zem. Hrubý koberec im ponúkol svoje mäkké lôžko. Žena v bielom rúchu sa pomaly strácala. Posledné čo videli, bolo bledomodré svetlo vznášajúce sa v diaľke.

Doma

Les voňal jarou. Lucku prebudil škrek sojky na konári brezy. Ležali na čistinke, pod sebou mech ako mäkký koberec. Chvíľu ležala zo zavretými očami, akoby sa ich bála otvoriť. Niekto ju zaťahal za ruku. Rozhliadla sa a zbadala Andreja. Ešte stále mal obväz na hlave. Takže to nebol sen. Skutočne spadli do jaskyne, prešli cez most a stretli sa s Lunou, sestrou Perana.

„Pozri,“ otočil k nej dlaň.

„Veď to je ten pentagram z kameňa,“ zvolala v úžase Lucka. „nesnívalo sa nám to.“

„Nie, nesnívalo.“

Jaro s Mišom si tiež sadli a nechápavo sa obzerali okolo seba. Filip ticho pochrapkával, ale Jaro ho štuchol do rebier až sa prebral.

„Čo blbneš!“ okríkol ho. „preťal si mi parádny sen.“ Zívol a pozrel na ostatných.

„Ak sa ti snívalo o jaskyni, príšerách a kameni, tak to nebol sen. Pozrite,“ otrčil pred chlapcov ruku s jemnou kresbou hviezdy a kvetu v dlani.“

„Páni,“ Mišo sa dotkol Andrejovej dlane. „Dá sa to umyť?“

„Vyzerá to ako tetovačka,“ ozval sa Jaro.

„Kameň ti vtlačil svoju pečať do dlane,“ šepla s posvätnou bázňou Lucia. „Asi navždy.“

„Je to Peranov odkaz,“ zamyslene utrúsil Andrej.

„Aký odkaz? Tá biela žena o ničom takom nehovorila.“

„Hovorila, jasne som ju počul, kým sa mi zavreli oči.“

„Čo hovorila?“

„Niečo o tom, že boj so zlom nikdy neskončí.“

„Ale veď povedala, že sme ho zničili.“

„Asi tým myslela aj iné miesta…možno až budeme dospelí, vlastne ani neviem čo myslela.“

„Páni,“ vydýchol Mišo. „To nám nik neuverí.“

„A o to ide. Nemá cenu, aby sme o tom, čo sme zažili rozprávali. Vysmiali by sa nám, nik by nám neveril.“

„A čo povieme?“

„Neviem,“ vzdychol. „Je mi dáko nanič a som hladný. Mali by sme ísť domov.“

„Počujete?“

„Čo?“

„Počujem brechať psov.“

Vstali a rozhliadli sa okolo seba. Ruiny starého domu čo vyzeral ako zámok stáli na vyvýšenine neďaleko nich. Staré zrúcané múry obopínal brečtan, v jeho škárach sa naháňali jašteričky. Neďaleko ich lôžka z machu vyrastali stonky divých makov. Ešte nekvitli, ale prvé púčiky sa už na stonkách nadúvali. Lucka prstom pohladila jeden púčik a premýšľala, či niekedy zistia, aký príbeh sa za pentagramom s divým makom skrýva. Asi nie.

„Cítim sa, ako vtedy, keď som prekonal chrípku,“ posťažoval sa Filip. „Som slabý ako mucha.“

Brechot psov zosilnel, deťom sa zdalo, že sa rútia priamo k nim. Jaro sa rozhliadol, kde by sa ukryli, ale boli príliš zoslabnutí aby sa rozbehli, alebo liezli na staré múry.

„Lucia,“ zaznel výkrik a Lucka v tej chvíli vedela, že všetko zlé skončilo a sú v bezpečí. Na okraji lesa za starými múrmi uvidela otca ako beží k nej. Vzal Lucku do náručia a držal, ani čo by ju už nikdy nechcel pustiť.  Z lesa sa vynorilo niekoľko chlapov v policajnej uniforme so psami, Andrejov a Filipov otec.

„Kde ste boli? Tak veľmi som sa o teba bál. Čo sa vám stalo? Každý deň tu prehľadávame tieto staré zrúcaniny a po vás ani stopa.“

„Každý deň?“ opýtal sa Andrej. „To je koľko dní?“

„Aspoň týždeň.“

„Takže hodina pod zemou, je asi jeden deň tu. To preto som taký hladný.“

„Nerozumiem, ako to myslíš? Čo ste to vyvádzali?“ pýtal sa Andrejov tato, ale Andrej len krútil hlavou.

„Ktosi nám ukradol bicykle.“

„Bicykle? Neukradol. Našli sme ich priviazané o strom pred pár dňami a odviezli domov. Od vtedy každý deň prehľadávame tieto staré ruiny. Si zranený,“ dotkol sa Andrejovej hlavy.

„To nič, len som sa trochu udrel.“

Filipov otec vytiahlo mobil aby zavolal Mišovej mamke, aj privolal záchranku. Pohľad na zoslabnuté deti hovoril jasne. Takmer týždeň nič nejedli.

„Tu nie je signál,“ podotkol Filip.

„Prečo by nemal byť, je tu plný signál.“ Filip zmĺkol, deti sa na seba pozreli, ale mlčali.

„Tak kde ste boli?“

„V jaskyni,“ odvetila Lucka.

„Tu nie sú jaskyne.“

„Jedna je tu určite,“ odvetil Andrej. „Priamo pod týmto starým mestom.“

„Našli ste vchod?“

„Ani nie,“ zasmial sa Filip. „Vchod si našiel nás. Prepadli sme sa tam.“

„Ako ste sa dostali von?“

„To keby sme vedeli,“ zašomral Filip a zmĺkol.

Došla sanitka a odviezla deti, aj keď tvrdili, že im nič nie je, Nuž rodičia nechceli riskovať, ale ešte v ten večer sa vrátili domov.

„Tak ako je to s tou jaskyňou?“ Spýtal sa opatrne otec, keď ráno došli kamaráti za Luckou.

„Ty nám neveríš, však?“ zvolala a doniesla fotoaparát. „Pozri sa.“

Otec od úžasu otvoril ústa: „Ja…nenachádzam slová…to si fotila ty?“

„Jasne, že ona. Aj my sme si jaskyňu nafotili mobilmi.“

„Ale kadiaľ ste sa dnu dostali? To prepadlisko by sa malo dať nájsť. Zavolám chlapom a isto ju nájdeme. Bude sa volať Jaskyňa stratených detí.“

„Nie, tatko, jaskyňa už má názov. Volá sa Peranova.“

„Peranova jaskyňa? Prečo? Kto je Peran.“

„Nuž, je to niekto so starého písma.“

„Fajn, ste objavitelia a objaviteľ má právo vymyslieť jaskyni názov. Ale čosi mi hovorí, že sa stalo ešte niečo. Čo nechcete prezradiť?“

„Boli sme tam dosť dlho. Vymýšľali sme si príbehy,“ odvetil opatrne Andrej a dotkol sa hviezdy na dlani.

„Dobre,“ odvetil otec. Deti však tušili, že im celkom neverí. „Teda Peranova jaskyňa. Raz mi možno porozprávaš o Peranovej jaskyni viac,“ otočil sa k Lucke.

V ruinách starého mesta sa pracovalo. Odstraňovali stromy, čistili a spevňovali múry, dláždili chodníky, staré mesto odhaľovalo svoje skryté zákutia. Jaskyniarom sa podarilo zliezť priepasťou do Peranovej jaskyne a nájsť prameň Tichej vody. O fantastickom objave v podzemí písali všetky denníky, niektoré dokonca uverejnili Luckine fotografie.

Lucka s chlapcami trávila v starom meste väčšinu voľného času. Sami nevedeli, čo hľadajú, možno pozostatky brány, alebo schody, čo ich priviedli na povrch. Nikdy s nikým o svojich dobrodružstvách nehovorili. V jedno popoludnie došiel Luckin otec o čosi skôr z archeoparku, ktorý sa už začínal pomaly črtať a niečo niesol v batohu.

„Mám pre teba darček, Lucka,“ volal už od dverí a otvoril batoh.

Z batoha vyskočilo mačiatko. Sivé s tmavými pásikmi na chrbte a čiernym náhrdelníkom pod bradou.

„Sima!“ vykríklo dievča a vzalo mačiatko do náručia.

„Takže už má aj meno,“ pousmial sa zamyslene otec. „Našiel som ju učupenú pri zrúcanine toho veľkého domu. Tam kde aj vás. Pri rozkvitnutých makoch. Vlastne prišla sama za mnou.“

„Tatko…“

„Áno?“

„Nedovoľ, aby tie maky zničili. Prosím…“

Otec sa na Lucku bez slova zadíval, akoby mu v hlave vírilo tisíc myšlienok. „Nedovolím.“

Lucka sa šťastne zadívala Sime do zelených očí a zaborila tvár do jej mäkkého kožúšku. Už vedela čo spraví. Až bude veľká, napíše príbeh o moste cez Tichu vodu a dobrodružstve piatich detí v Peranovej jaskyni, napíše o Sime.

Ilustrácie: Zuzanka Mikesková 9 rokov