Stála som vo dverách, pozorovala Pavlove nekoordinované pohyby a bolo mi jasné, že nad naším manželstvom zhustli mraky tak, že už niet tej sily, ktorá by ich rozohnala. Mierne sa knísal na neistých nohách, v jednej ruke zvieral fľašu vodky, druhou si utieral mokré ústa. Z fľaše dosť ubudlo, pokiaľ bola dnes plná, ale podľa toho ako vyzeral, tak asi bola. Nepočul ma vojsť. V izbe našej devätnásťročnej dcéry burácali decibely a trieštili moje vybičované nervy na drobné ostré kúsky. Paľo sa pohojdával na špičkách v rytme huriavku s prihlúplym úsmevom opilcov.

„Prestaň!“ Zaškriabalo ma v hrdle. S odporom som si pomyslela, že tento škľabiaci sa ožran ma kedysi bozkával, a ešte sa mi to páčilo. Zastal ako pribitý. Pomaly sa otočil, zaostril  mútny pohľad. V tej chvíli sa mi hnusil tak, ako nikdy predtým. Päť mesiacov. Celých päť mesiacov vydržal bez pálenky. Päť mesiacov, čo sa dovliekol z liečenia s náručou plnou sľubov a ja idiotka som túžila uveriť. Dať človeku šancu a dcére pocit domova, ak bude mať chuť, byť niekedy súčasťou tohto vysnívaného omylu.

„Čo zízaš, inžinierka?“ Poriadne si odpil a odgrgol.

„Prečo si začal?“ zmohla som sa na zbytočnú otázku. Niekde v mojich útrobách začala narastať obrovská vlna hnevu. Rástla, stúpala vyššie, až mi vytvorila v hrdle neforemnú gundžu, cez ktorú som ledva prehltla. Hnev bola tá správna emócia.  Zatlačila do úzadia všetky ostatné. Neprečistila hlavu, ale otvorila slepé oči.

„A čo som také, he? Paničke sa nepáčim?“ vyzývavo sa škľabil. Cítila som však, že hrá divadlo hlavne pred sebou samým. „Zabudol som,… pani inžinierka má fajnový noštek. Prostý ľud jej nevonia!…Vieš kto som ja?…Ja som ľud!… Ja som náš nezamestnaný ľud!“

„Si slaboch, čo napája svoj komplex pálenkou. Keby si chcel, robotu by si si našiel. To, že si neštudoval s tým nesúvisí.“ Hnev si prerazil cestu von a formoval sa do slov, o ktorých som vopred vedela, že nikam nevedú. Nikdy nič nepochopil, ako môžem chcieť, aby chápal teraz. Silou vôle som sa ovládla.

„Vždy si bola ohľaduplná, až mi je z teba na grcanie,“ rehotal sa opito. „Neplieskaš ma svojim diplomom cez uši, to ti musím nechať. Aj vreckové dostávam. Sedíš na tých svojich prachoch ako kvočka a vlastnému mužovi nedopraješ ani cent!“

„Na pijatiku?“

„Za tvoje nepijem! Pijem za štátne…za podporu!“

„Nevrieskaj! A odlož tú fľašu!“ hnev vo mne burácal, ale v slovách sa neobjavil. Možno v tom tkvel môj problém. Nikdy som sa nedokázala vyzúriť. Keďže sa  nedostal von,  začal mi útočiť na žalúdok. Musela som sa oprieť. „Aspoň pred vlastnou dcérou sa ovládaj!“

„Daj sa vypchať, inžinierka!“

Rozohnal sa a než som si stačila uvedomiť čo zamýšľa, šmaril fľašu ku mne. Od prekvapenia mi zmeravel chrbát. Nestihla som ani uhnúť. Fľaša sa roztrieštila hneď vedľa mojej hlavy a izbu naplnil pach vodky. Črepiny sa rozfŕkli ako ortuťové gulôčky, na tvári aj pravom ramene som pocítila rezavú bolesť.

Moment prekvapenia. Tak sa tomu tuším hovorí. Keby ma v tej chvíli napadol nožom, asi by som sa vôbec nebránila. Hnev celkom vyprchal a ostala po ňom len nekontrolovateľná triaška. Hlavou mi prefrngla hlúpa myšlienka, čosi ako – tak toto tu ešte nebolo.

Prebralo ma hysterické jačanie Lívie. Hlas mala silnejší, ako jej reproduktory. Ani sa jej nedivím. Scéna, ktorú mala odrazu pred sebou, len podčiarkovala absurditu všetkého, čo som sa snažila zachovať. On kľačal na kolenách, naťahoval ruky a čosi bľabotal. Pohľad na mňa tiež nebol práve najpríjemnejší. Krv z tváre mi stekala po hrdle a zmáčala bielu blúzu. Tá z pleca odkvapkávala cez lakeť až na zem. Pamätám si červené škvrny na pokrovci. Nechápavo som na ne pozerala, všetky pocity ma opustili. Asi som nebola celkom pri zmysloch, lebo na záchranku si spomínam len hmlisto. Taktiež na udalosti, ktoré nasledovali v rýchlom slede za sebou. Nemocnica, výsluchy, rozvodové konanie. Len tie červené škvrny sa mi v snoch zjavovali ešte dlho po celom tom nechutnom cirkuse.

To všetko odvial čas dlhý viac ako rok. Neostalo nič, iba nepekná spomienka, ktorá sa občas vynorí a opäť zapadne v každodennom zhone. A keďže nechcem, aby sa vynárala pričasto, zamestnávam svoj mozog pragmatickejšími vecami. Priznávam, že často na úkor nevyhnutného relaxu. Lenže človek nie je stroj a odrazu som zistila, že viac nevládzem. Že s únavou duše prichádza aj únava tela a minulosť začne bez väčších problémov nahlodávať premyslene budovaný imunitný systém pamäti. Potrebujem vypnúť. Nič iné, len dlhý leňošivý odpočinok. Leňošivé dni však nie sú zárukou pokoja. Nenašla som ho na azúrovom pobreží Grécka, ani u vlastnej sestry v najvýchodnejšom kúte Slovenska, kde hviezdy svietia tak jasne, až má človek pocit, akoby splynul s nebom. Po troch dňoch láskyplnej opatery, výdatnej strave, obklopená šťastnou rodinnou idylkou som to vzdala, sadla do auta a uháňala domov. Kikiríkanie kohútov pred piatou ráno, bučanie dobytka, nočný koncert mačiek a denný koncert detí, to nebola vhodná kombinácia pre moje zdevastované nervy. Obklopená láskou, rodinou, v spoločnosti mne najbližších som pociťovala väčšiu osamelosť, ako v mojom prázdnom byte. Ale na dne svojho emocionálneho mlyna to vidím trošku inak. Pristihla som sa, že svojej sestre šťastný život závidím. Šťastie sálalo z celej rodiny ako teplo z ohňa a ja som do ich života vniesla zmätok.

Horúčava augustového dňa vrcholila a neodbytne útočila na myšlienkový maratón, ktorý som sa snažila udržať pod kontrolou. Mám pred sebou šesť dní voľna a v duši pustatinu. Obrovské prázdno, ktoré nebolí, iba desí svojou strašnou hĺbkou. A hĺbka sa prehlbovala každým kilometrom, ktorý ma vzďaľoval od sestrinej dedinky Runina. V tej chvíli som sa hanbila. – Som nevďačná sestra, a navyše sebecká – vzlykla som.

Plač som mala na krajíčku, ale viac ma to pálilo v duši ako v očiach, aj keď cesta bola odrazu rozmazaná a na slnečných okuliaroch sa  zjavili mokré škvrny.  Zastavila som na kraji cesty, zaklonila hlavu a pevne stisla viečka. – Máš štyridsaťtri rokov, začni odznova, – túto dávno naučenú poučku si mechanicky odriekavam často ako zaklínadlo.  Keď som oči znovu otvorila, do okienka sa mi nakláňal chalan s gitarou a batohom. Civela som naň ako na prízrak. Než som zastavila, všimla som si ho pri na krajnici, ale nestopoval.

„Vemete mě kousek?“ Ani ma neprekvapilo, že je Čech. Vedela som to skôr než prehovoril. Asi som naň pozerala dosť hlúpo, lebo zrozpačitel a po chvíli obojstranného mlčania dodal. „Nemával jsem, to je fakt, ale vy jste tudlenc zastavila, jářku, že se voptám.“

„Nezastala som vám. Som unavená, preto stojím.“

„Ach tak, promiňte. Myslel jsem, že stavíte mě.“

Prehodil si batoh cez plece a vracal sa na predošlé miesto. Pozerala som naň v spätnom zrkadle. Knísal sa lenivou chôdzou, z ošklbaných šortiek mu trčali hnedé šľachovité nohy nastrčené v deravých teniskách. Neviem, čo to do mňa vošlo, v živote som nezobrala žiadneho stopára, ale keď som videla, ako si v tej horúčave sadá na rozpálený asfalt, vyliezla som z auta. Opätky sandálov sa mi zaborili do mäkknúcej cesty. Opatrne, aby som ich veľmi nezničila, som podišla k chalanovi.

„Kam až idete?“

„Ještě nevím. Prostě zas o kus dál.“

Pozoroval ma spod klobúka, oči ako dve štrbinky.

„Poďte, odveziem vás.“

Okamžitý impulz, iracionálne správanie, znak psychickej nestability. Taký by bol asi verdikt môjho psychiatra. Nech ide do čerta!

Chalan zaváhal, potom sa pomaly pozviechal a naložil batoh s gitarou do auta. Tváril sa, ani čo by mi tým preukazoval boh vie akú láskavosť. Len čo zabuchol za sebou dvere, trpko som oľutovala svoj unáhlený citový úlet. Chlap vedľa mňa smrdel. Moje jemné čuchové bunky zachytili pach potu, dymu a čo ja viem čoho ešte. Úchytkom som si ho prezerala. Deravé tričko vyblednuté od slnka, nejaké mastné škvrny, pod pazuchami machule od potu, na pleciach povolené švíky. Ten nemožný klobúk mal stále v očiach, kde-tu z neho trčala suchá tráva. V duchu som si nadávala, pretože toľkú ignoráciu hygieny som považovala takmer za zločin. Napadlo mi, či tým zápachom nenapáchne interiér auta. Asi zbadal, že som naštvaná, lebo sa ma spýtal.

„Proč jste mě vzala?“

„Sama sa tomu čudujem,“ odvetila som nie práve najpríjemnejšie.

„Jestli chcete, abych vypad, tak zastavte.“

Máličko som stisla pery. Prekvapil ma zmyslom pre odhad situácie. Trochu som pridala a predbehla kamión. Až do Humenného sme mlčali.

„Prečo ste tam len tak sedeli a nestopovali?“, spýtala som sa, len aby som prelomila ticho, ktoré mi šlo viac na nervy ako smrad z môjho spoločníka.

„Ale stopoval. Akorád, že jsem nemávnul na vás.“

„Prečo?“

„Na drahý auťáky nemávám. Vobyčejně nezastavěj. Váš auťák vypadá moc nóbl. Nač se zbytečně unavovat.“

Na to sa nedalo nič povedať, a tak som mlčala. Môj spoločník po krátkej prestávke dodal. „Vy taky vypadáte moc nóbl.“

Na kompliment to znelo príliš ľahostajne.

„Kde vás mám zaviesť?“ Spýtala som sa vecne.

„Kam chcete, nechám to na vás.“

„Nemáte žiadny cieľ?“

„Ale jo, mám.“ Keď zmĺkol, spýtavo som naň pozrela a tak pokračoval. „Je moc velký vedro. Rád bych si zajel někam do hor.“

Typický Čech, uškrnula som sa pre seba. Našinec by povedal zastavte pri niektorej krčme. Naša konverzácia sa mi začala celkom pozdávať. Už najmenej pol hodiny som si nespomenula na rodinný debakel, keď som z Runiny utiekla.

„Odkiaľ idete?“

„Z východu. Krapet jsem se povohlídnul po naší první republice.“

„Za hranicou?“

„V Zakarpatský Ukrajině.“

„A čo ste zistili?“

„Je to perfektní země.“

„Čo je na nej také perfektné? Chudoba? Myslím, že oni majú iný názor.“

„Lidi. Lidi jsou perfektní.“

„Hm.“

„Jsou strašně hodní.“ Keď som mlčala pokračoval. „Zvou vás do svýho stavení, daj večeři a nějaké místo na spaní se vždycky najde. Neptaj se, co za to. Jsou rádi, že si maj s kým povídat o staré vlasti, kterou kdysi znali jejich předkové.“

Viezli sme sa ďalej mlčky, slnko klesalo a ja som si uvedomila, že som z Runiny zutekala pred večerou. Bol najvyšší čas niekde zastaviť, lenže už dobrých pár kilometrov som si všimla, že nieto kde. Až po hodnej chvíli som zaregistrovala akýsi motorest. Stálo pred ním niekoľko kamiónov a kopa aut.

„Som hladná, musím sa najesť.“

„Jasný.“

„Budete aj vy večerať?“

„Ne, myslím, že zas popojdu kousek dál.“

Rozhliadla som sa po okolí. Nechápala som, čo ho nadchlo pre tento kút, ale to nebola moja vec.

„Ako chcete,“ mykla som plecom. „Ja vás nevyháňam.“

„Měl jsem dojem, že jo.“

Zadívala som sa mu do očí, ale nič som z nich nevyčítala. Tvár mal zarastenú niekoľkodňovým strniskom, ťažko bolo odhadnúť, čo si myslí. Aspoň, že sa vyjadruje priamo.

„Nič také som nepovedala, urobte ako myslíte.“

Vysúkal sa lenivo z auta a pretiahol stuhnuté telo. Začula som, ako mu zaprašťali kĺby na prstoch.

„Tak vám aspoň vohlídám, toho bílýho anděla.“

Cestou k reštaurácii som si potiahla krátku sukňu. Pár kamionistov na mňa okato civelo, ktosi zahvízdal. Atmosféra v jedálni mi tiež na nálade nepridala. Povedala by som, celkom mi odobrala chuť do jedla. Vrátila som sa teda k autu a môjho spoločníka našla, ako sa so steblom v zuboch opiera o kapotu. Od kamiónov priletelo niekoľko pozvaní na nočné radovánky.

„Nic?“

„Je tam plno.“

Sadli sme do auta a uháňali ďalej. Šla som dosť rýchlo, čo sa zrejme nepáčilo tulákovi vedľa mňa. Nervózne sa mrvil a keď som predbehla kolónu asi štyroch aut, ozval sa.

„Kam spěcháte?“

„Máte strach?“ Spýtala som sa so zle utajenou škodoradosťou.

„Jo. Mám.“

„Prečo potom stopujete, keď sa bojíte rýchlej jazdy?“

„Auta, která mi většinou zastaví, nejezděj tak rychle. Nemám rád rychlou jízdu.“

„Prečo?“ Ubrala na rýchlosti.

„Rád se dívám po kraji. Hnát se rychle silnicí, je jako uhánět rychle životem. Nic nevidět, necítit, jen jet. Život je příliš krátký a příliš krásný, abych se přes něj přehoupl rychlostí závodícího koně.“

To bola asi najdlhšia reč, akú som dosiaľ od neho počula. Niečo na nej bolo. Ten chalan netrepal hlúposti. Pri ďalšom motoreste som ani nezastavila, scenár bol zrejme podobný ako v tom prvom.

„Jestli máte vopravdickej hlad, mohl bych vás pozvat k jídlu.“

„A kde?“

„Kam budete chtít. Mám v báglu plechovku fazolí a kousek tvrdýho sejra. Jo a ještě něco málo čili.“ Asi som sa na neho pozrela veľmi vyjavene, lebo sa zrazu usmial. „A taky cukr a čaj. Nechcete bejt aspoň pro jednou člověkem bez nárokú, na všechny ty nesmysly, které vám civilizace vnucuje?“

„Nie, nechcem,“ odvetila som podráždene.

Len pokrčil plecami a pohodlnejšie sa oprel.

„Nechtěl jsem vás rozlobit, promiňte.“

Cítila som sa hlúpo. Chalan sa slušne ponúkol, že mi pripraví večeru, možno sa chce odvďačiť, že som ho vzala a ja už hľadám za každou vetou skrytý význam.

Akýsi škriatok v mojej duši, o ktorom som doteraz nemala ani tušenia, do mňa jednostaj hučal. – Čoho sa bojíš? Príjmi jeho pozvanie. No tak, sprav aspoň raz niečo nečakané, niečo čo by ťa ani vo sne nenapadlo. Zahoď na chvíľu pravidlá, príliš tesno ťa zovreli. Prestaň sa strachovať a vylez konečne zo svojej diery. Veď o nič nejde, aj tak na teba nik nečaká.

„Tie fazule by som azda ochutnať mohla,“ zašomrala som dosť nezrozumiteľne a v tú chvíľu som sa preľakla.

„Sjeďte někde z hlaví cesty a až najdete místo, které se vám zalíbí, zastavte. Uvařím vám něco k snědku.“

Dlho som preberala jeho návrh, priznám sa, že s obavou, či ma nechce niekde tresnúť po hlave a ujsť s autom do nenávratna, ale túto alternatívu som rýchlo zavrhla. Moja intuícia tvrdila, že je neškodný a nemala som problém jej uveriť. Nie, že by som mala jasnovidecké schopnosti, ale tomuto tulákovi som dôverovala viac ako mužom, v mojom okolí.

Tulák viac neprehovoril, nenaliehal, ani ma nepresviedčal. Ospanlivým pohľadom pozoroval kravy pasúce sa pri ceste. Dedinka Fričovce sa mi zapáčila svojím názvom. Na hornom konci križoval cestu potok. Náhle som prudko odbočila doprava. Bola som tak zmätená svojou výstrednosťou, že som tuším ani blinker nevyhodila. Tulák moje počínanie nekomentoval. Skutočne som pre svoje počínanie nevedela nájsť iný výraz ako pochabá výstrednosť. V tom obrovskom zmätku, ktorý ma načisto ovládol, som sa ledva sústredila na úzku cestu pred sebou, nie, že by som bola ešte schopná hľadať romantické miesto, kde by sa dalo s otrhaným, zapáchajúcim chlapom navečerať. Odrazu sa mi celá situácia zdala nezmyselná a absurdná. Vari som načisto potratila rozum?

Prešli sme akousi dedinou, cesta prudko stúpala a ja som sa rútila stále ďalej. Opäť dedina, ale len maličká a cesta zrazu skončila. Zastavila som na štrku pred značkou zákaz vjazdu a unavene sa oprela. Ten emocionálny súboj kdesi vo mne ma načisto vyčerpal. Od nervozity mi zvlhli dlane. Nechápavo som pozerala pred seba, akoby som sa prebudila zo zlého sna.

„Musela som sa zblázniť,“ povedala som duto. Odrazu som necítila vôbec nič.

Tulák sa na mňa zadíval. Bol vážny. Mala som pocit, že ma v tej chvíli ľutuje.

„Chcete se vrátit?“

„Áno.“

Neodvetil. Sedel a čakal, že opäť naštartujem, ale ja som nebola schopná čokoľvek urobiť. V hlave som mala ako po potope. Všetky bunky vo mne kričali, otoč to! Uháňaj dole! Čo tu chceš robiť? Lenže som len sedela a vyvaľovala oči na štrkovú cestu, ktorá sa za zákrutou kdesi strácala.

„Kde to vlastne sme?“ spýtala som sa.

„Lačnov.“

V tej chvíli som sa rozosmiala. Takým tichým smiechom bláznov, čo sa na smiech ani nepodobal. Symbolika sa mi videla neskutočná. Chalan na mňa nechápavo pozeral a tak som mu vysvetlila význam slova, lačný. Len sa pousmial a povedal

„Pojďte. Najdem si plácek pro voheň.“

Nech by bol v tej chvíli povedal čokoľvek, asi by som poslúchla. Cítila som sa ako po prehratej bitke. Vyplienená, ubitá a prázdna. Vyliezla som z auta a pozrela k najbližším stromom.

„Prídem o chvíľu za vami. Musím sa prezliecť.“

Prikývol. Vytiahol z auta batoh s gitarou a zamieril k riedkemu lesíku. Ani raz sa neobzrel. Možno si zas myslel, že sa ho chcem zbaviť. Z cestovnej tašky som vylovila rifle a biele plátenky. Pritom som zistila, že som u sestry zabudla svoju bundu.

Kráčala som pokosenou lúkou. Krátka tvrdá tráva ma pichala na nohách. Môj spoločník na mňa čakal na kraji lesíka.

„Je tady starý vohniště a k potoku taky neni daleko. Je to hezké místo.“

Kým som si prezerala svoju budúcu jedáleň, nalámal zo smreku suché vetvičky, podložil pod ne za hrsť suchej trávy a zapálil. Kôpka hneď vzbĺkla jasným plameňom.

„Prinesiem trochu raždia,“ ponúkla som sa a on len prikývol.

Zistila som, že odlomiť suchú smrekovú haluz nie je až taká hračka, ako sa mi na prvý pohľad videlo. Zrejme som vyzerala dosť komicky pri súboji s drevom, lebo na mňa zavolal“

„Nechte toho, zatím máme dost a pak něco přinesu.“

Priniesla som aspoň menšie papeky – chabý výsledok mojej iniciatívy. Akurát, čo som si obdrela lak na nechtoch. Prihodil na oheň trochu raždia a šiel nalámať nejaké haluze. Pritiahol ich k ohňu.

„Ako sa voláte?“ spýtal som sa, lebo som mala pocit, že naša konverzácia zase viazne.

„Radek, ale všichni mi říkají Poustevník. A vy?“

„Zuzana. Prečo vás volajú Pustovník?“

„Prej se straním lidí a moc medituju.“

„O čom?“

„Vo svým bohu.“

„Ste veriaci?“

„Jo, i když jsem se neupsal žádnýmu náboženství. Člověk by něčemu věřit měl. Když je furt sám, měl by mít kámoše, třeba i tam někde nahoře, s kterým si občas rozmlouvá. Náboženství s tím nemá nic společnýho, to by bylo jako vstoupit do nějaké strany. Můj bůh má ze všeho kousek. Rozumíme si.“ Rozhliadol sa, potom opísal rukou veľký kruh. „Můj bůh je příroda.“

„Tak potom príroda a nie boh,“ máličko som sa usmiala. „Čomu veríte viac?“

„Příroda je dokonalost. Bůh je přítel. Dokonalost, která se utvářela milióny let. Dokonalost, která je neomylná, věčná, dokonalost, kterou nelze lidským rozumem pochopit.“

„Je dokonalejšia, než váš boh?“

„Jistě,“ zasmial sa. „Kdyby byl bůh dokonalej a hlavně předvídavej, nikdy by nestvořil člověka. A čeho je víc? Oboje splynulo v jedno. V dokonalého přítele.“

„Prečo ste ma pozvali do svojho chrámu?“

Zadíval sa na mňa cez prúžok dymu a začal otvárať konzervu.

„Když jste vodpoledne zastavila, zdálo se mi, že máte trable. Moc veliký trable, Zuzanko. Celej čas, co sedím v tom krásným bílým auťáku to cejtím. Trable jak hrom a smutek. V živote občas leckdo schytá nejakej ten šrám, člověku se zdá, že duši má vejpůl a trhliny hluboké, že by s v nich nejraděj utopil. Jde vo to, jestli poslechnem  hlas sebezničujícího volání a necháme se stáhnout dovnitř, nebo dokážeme vzdorovat. Tehdy by měl člověk udělat něco, co ještě nikdy nedělal.

„Myslíte, že sa dá len tak z ničoho nič obrátiť chrbtom k vlastnému životu a pritom ho žiť ďalej ako by sa nič nedialo?“ spýtala som sa so štipkou irónie.

„Jo, dá.“

„Ako?“

Chvíľu premýšľal. „Na to neexistuje recept. Koukněte na tu louku. Sedlák ji posekal a vod tý doby neroste. Je vyprahlá, skoro bez života. Stačila by jediná bouřka, nebo ranní déšť a bude znovu vonět a kvést. S lidskou duší, je to taky tak.“ Nad oheň postavil malú trojnožku. Povesil na ňu kotlík s fazuľou, občas premiešal drievkom. „Příroda je sinější, než cokoliv jiného. Dokáže scelit rány, hlavně ty, které nejsou vidět. Ale člověk jí musí rozmět. Až ji porozumí, porozumí i sám sobě.“

Mlčala som. Nad nami sa vznášal súmrak. Pozorovala som Radka, ako sa skláňa nad ohňom. Bol pokojný, vyrovnaný, bol doma. Ja som takú pohodu necítila.

„Každý sme iný,“ povedala som po chvíli.

„Jo, to jste řekla správně. Každý jsme jinej.“

Ďalej miešal tie svoje fazule, občas priložil na oheň. Potom kotlík zložil a vmiešal doň červenú omáčku.

Kameň, na ktorom som sedela nepríjemne tlačil. Vietor, čo pofukoval z kopcov ma zahalil dymom a ja som si s hrôzou pomyslela, že o chvíľu budem smrdieť rovnako ako Pustovník. Na bielej blúzke mi pristálo niekoľko sadzí. Rozložil kúsok od ohňa karimatku a vyzval ma:

„Přesedněte si sem, krapet nám to kouří.“

Sám sa posadil so skríženými nohami do trávy. Poloha trochu nepohodlná, ale jemu zrejme neprekážala. Do otlčeného ešusu nahrnul fazuľu a posypal syrom, ktorý počas reči krájal na drobné kúsočky. Túto do červena sfarbenú hmotu mi podal aj s pokrivenou lyžicou.

„A vy čo budete jesť?“

„Nic. Jsem zvyklej nejíst, když není co, ale to není dnešní případ. V báglu mám ješte kousek chleba.“

„Dáme si to napoly. Ja takú hŕbu nezjem.“

Vrátila som mu polovicu do kotlíka a pustila sa do jedla. Nedá sa povedať, že by mi obzvlášť chutilo, ale bola som hladná. Radko sedel a s úsmevom ma pozoroval.

„ Prečo nejete?“

„Máme jen jednu lžičku. Počkám až dojíte.“

Zápasila som s tými fazuľami dosť dlho a posledné kúsky mi akosi nechceli zliezť dolu hrdlom. Radko trpezlivo čakal. Napokon som mu lyžicu podala. Utrel ju do trávy, trochu sa ňou povŕtal v ohni a pustil sa do jedla. Zato mne začali hlavou vŕtať pragmatickejšie  myšlienky.  Mala by som sa chalanovi za večeru pekne poďakovať a nájsť nejaký penzión, kde by som na noc sklonila hlavu. Pustovníka takéto triviálne problémy zrejme netrápili.

„Vo čem přemejšlíte,“ spýtal sa, keď dojedol. Trávou vytrel ešus aj kotlík a postavil ich ďalej od ohňa.

„ Je najvyšší čas nájsť si strechu nad hlavou. Ďakujem vám za večeru.“

„Vám moc nechutnalo, že?

Usmiala som sa. „Nie. Skutočne to nepatrí medzi moje obľúbené jedlá, ale som sýta a to je hlavné.“

Prehrabol pahrebu a prihodil na ňu niekoľko kúskov dreva. Celkom sa zotmelo.

„Zuzanko,“ ozval sa ticho. „Nejkrásnější střecha nad hlavou je noční klenba. Co může bejt kouzelnější, než ležet na zádech, dívat se do přenádhernýho nočního nebe a těšit se třeba z takový pitomosti, jako je letíci meteorit?“ Plamene vzbĺkli, ich svit zaihral na tulákovej tvári. Vo vlasoch zviazaných motúzom pristáli drobné čiastky popola. „Koukáte do tý hloubky, dokud vám lesní vůně nezavře voči. Skuste si to, Zuzanko. Je tady hezké místo.“

Jeho návrh ma doslova šokoval. Rozhliadla som sa ešte nie príliš husou tmou. V diaľke svietilo niekoľko svetiel. Priznám sa, akosi som nepochopila význam toho, čo práve povedal.

„Veď tu nemajú žiadny hotel,“ povedala som vyjavene.

„Ne, hotel tadydlenc určitě nemaj.“

Hodnú chvíľu som na neho nechápavo hľadela, on ale mlčal.

„To myslíte, že mám spať vonku?“

„Už jste někdy spala venku?“

„Raz v stane, ale to už je dávno a poviem vám, nebolo to nič príjemné.“

„Tomu se nedivím,“ usmial sa

„Čomu sa nedivíte?“

„Taky bych neusnul v plátěném pytlíku.“

„Ráno bola podlaha plná všakovakej hávede.“ Ešte teraz ma pri tej predstave striaslo.

„Skuste jednou spát pod holým nebem. Je to nejkrásnější a nejzdravější spaní.“

„To azda nemyslíte vážne?“ zasmiala som sa nasilu, lenže ten novoobjavený škriatok už začal  moje pevné základy nahlodávať. „Ako by som mohla spať vonku. Veď ani deku nemám. Čo ak začne pršať, alebo príde nejaké zviera. Pominula by som sa od strachu.“ A na dôvažok, ako bodka za mojou výrečnosťou čosi nad nami zabrechalo, až som sa strhla.

„To byl srnec.“

Neverila som. Srnce určite takto nebrešú. Musel to byť pes. Možno túlavý a možno besný.

„Vy máte strach, že jo?“

„Mám a je to celkom prirodzené. Obyčajne spávam v posteli, najčastejšie vo vlastnej a nikdy by mi ani na um neprišlo,“ chrlila som podráždené slová, „aby som nocovala niekde v lese a vystavovala sa nebezpečenstvu, že ma pohryzie besný pes alebo líška.“

Prvýkrát som ho videla sa schuti smiať, hoci sa snažil smiech predo mnou ukryť, čo ma ešte viac dopálilo.

„Byl to vopravdickej srnec,“ povedal a kútikmi mu stále pošklbávalo.

„Prečo chcete, aby som tu nocovala?“

Zrejme som ho zaskočila, lebo neodpovedal hneď. Chvíľu prehraboval uhlíky a opäť bol vážny.

„Celou dobu, co vás mám vedle sebe mi je fajn. Jsem zvyklej na samotu, ale dneska bych nechtěl bejt sám. Trochu jsem vám lhal. Ne vždy člověku stačí povídat si se svým andělem stážným. Teď například se mi s váma povídá mnohem líp. Zústaňte, Zuzanko.“

V jeho hlase som začula prosbu. Tichú, nevtieravú a okamžite som vedela, že ju splním. Neviem, čo ma k tomu primälo. Možno jeho hlas. Bol mäkký ako zamatový rukávnik. Hneď sa však prejavila praktickejšia stránka môjho ja.

„Lenže nemám v čom spať.“

„Dám vám svůj spacák i karimatku.“

„A vy?“

„Lehnu si do trávy. Je teplá noc. Nemusíte se bát. Dám na vás pozor.“

„Musím si zájsť do auta pre pár vecí.“

„Jasný.“

„Lenže sama sa bojím,“ zamrmlala som zahanbene. Vstal a vykročil so mnou.

Do igelitky som napchala uterák, zubnú kefku, tričko, kapsu so šminkami, baterku a kopu iných nepotrebností. Radko to všetko pozoroval s tichým rešpektom. Čo si myslel, ťažko povedať, ja som si však nervózne opakovala, že toto je najbláznivejšie dobrodružstvo môjho života.

Opäť sme sedeli pri ohni. Priniesol vodu, dal variť čaj a mne prestalo záležať, že moje vlasy aj šaty napáchnu dymom.

„Něco vám zabrnkám. Chcete?“

„Áno. Prosím vás.“

Vzal gitaru a hral. Keď začal spievať, čosi sa vo mne pohlo. Tým svojím nádherným zamatovým hlasom spieval o diaľkach, tulákoch i prašných cestách, o samote i láskach, o divých stádach a nebotyčných vrchoch a ja, ako tá vyprahnutá lúka som do seba po kvapôčkach vpíjala tóny, ktoré rozochvievali moje vnútro, až sa mi oči zarosili slzami.

„To jsem nechtěl, Zuzanko,“ povedal ticho, keď zazrel moje zmáčané líca. „Můžu vám nějak pomoct?“

„Prečo sa túlate s takým nádherným hlasom?“

„Co bych měl podle vás dělat?“

„Mali by ste spievať ľuďom. Myslím tým ako profesionálny spevák. Kopa takzvaných pesničkárov vám nesiaha ani po členky.“

„To neni nic pro mě. Stratil bych svobodu.“

„Zarobili by ste veľké peniaze.“

Odlial mi do otlčeného plecháčika a prihodil kocku cukru.

„Myslíte, že bych byl šťastnější?“

„Neviem, možno ani nie,“ odvetila som po chvíli. Asi som mu začínala rozumieť.

„Jsu možná tak trochu cvok, co se do týdlencty doby nehodí, ale neměnil bych. A co se peněz týče, vyďelám si víc, než dokážu utratit.“

„Kde pracujete?“ Nevedela som si ho predstaviť na žiadnom pracovisku.

„Jsem profesionální tulák,“ zasmial sa. „Mašinfíra. Jezdím s vlakama po kraji. Žádné pravidelní linky. Jen samé náklaďáky. Dneska tady, zejtra tam. Pořád na cestách. Tudlenctu práci mám rád a nevyměnil bych ji za žádnou slávu.“ Uchlipla som z čaju. Bol horúci, sladký a dymový, ale nevymenila by som ho v tej chvíli za žiadny z mojej zbierky na poličke v kuchyni.

„Proč jste plakala?“

„Neviem. To tie vaše piesne. Hladia a zároveň pália. Čosi zo mňa odplavili. Nie je dobré, keď človek stvrdne a obrní sa proti všetkému, čo by ochranný štít mohlo preraziť. Veľmi to vyčerpáva. Ten chlad ma začal desiť a odrazu je preč.

„Řeněte mi, kde pracujete vy?“

„V banke.“

„Co tam děláte?“

Videl ako váham. Odrazu som dostala strach, že sa všetko pokazí, že vzácna chvíľa pokoja zmizne, čaro večera sa rozbije.

„Riaditeľku,“ odvetila som takmer previnilo.

„Málem jsem se trefil, typoval jsem něco podobnýho.“  Usmial sa a mne bolo odrazu ľahko. Nestalo sa vôbec nič. „Pojďte, ustelu vám u vohně. Pak vám budu spívat a hrát, možná líp usnete a zapomenete, nato, co vás  tak dlouho trápí.“

Zaliezla som do tenkého spacáku až po bradu a zavrela oči. Nechcela som spať. Chcela som počúvať ten podmanivý hlas čo najdlhšie. Spieval o vlakoch, koľajniciach bez konca, o horách a voňavej tráve. Spieval o svojom živote, o sebe.

Prebudila som sa uprostred noci. V ohnisku tlelo niekoľko uhlíkov a ja som sa preľakla, že som tu sama. Prebudil ma zvuk, možno vrčanie, neviem, určite to bolo zviera. Úchytkom som postrehla tieň, medzi stromami sa niečo zakrádalo. Celkom som sa roztriasla. Kúsok za mnou zahrkotal kotlík, jasne som počula zamľaskanie a tiché fučanie. Prepadla ma hrôza. Vyskočila som zo spacáku a rozsvietila baterku. V lúči sa mihol rýchly tieň, zmizol medzi stromami. Asi som vykríkla, lebo  Radko sa prudko posadil. Spal neďaleko mňa, pod stromom, prikrytý len košeľou.

„Co se deje, Zuzanko?“ z očí si vytieral spánok.

„Bolo tu niečo veľké.“ Hlas sa mi triasom, na tele naskočili zimomriavky. „Bolo to celkom blízko. Počula som ako dýcha.“ Znovu ma striaslo.

Vstal a vzal mi baterku z ruky. Hodnú chvíľu svietil do noci, potom mi ju vrátil.

„Nic tu není.“

Strašne som sa hanbila, ale môj strach bol väčší. „Určite som niečo videla.“

„Možná, že liška,“ môj strach musel cítiť na diaľku. „Je to moje vina, měl jsem umejt ten hrnec, ale byl jsem strašně línej.“

„Mrzí ma, že som vás zobudila.“

„To je v pořádku. Lehnu si k vám?“

Vyznelo to ako otázka. Chabo som prikývla.

Rozopol spacák a roztiahol do širokej prikrývky. Pritisol sa celkom k mne. Vsnul ruku pod moju hlavu a druhou ma objal okolo drieku. Na nohách som cítila jeho hladkú pokožku, na krku strnisko i teplý dych. Moje telo zareagovalo spontánne, prirodzene, rozum zachvátila panika. Ležala som stŕpnutá ako dvojdňový nebožtík, no pod kožou mi vystrájala búrka, ktorá sa každým dotykom jeho prstov menila na živelnú pohromu. Horúčkovito som si opakovala, aká je táto situácia šialená, až amorálna. Pri uchu mi zaševelil tichý hlas.

„Proč chceš bojovat proti přírode, Zuzanko? Je to nerovný boj. Příroda je silnější…a moudřejší jako lidi. Ona ví nejlíp co je správné.“

Pohladil mi palcom líce a môj rozum sa vzchopil na poslednú obranu. „Ty si sa zbláznil!“ vybuchla som takmer hystericky. „Vieš koľko mám rokov? To je absur…“

Umlčal ma bozkom. Jemným ako dotyk motýlích krídiel. Dosiaľ ma nik takto nepobozkal. Mojím telo sa prevalila vlna horúcej túžby.

„Nač počítat léta? Příroda se řídí vlastními pravidly. Je jako náučný slovník a bible zároveň. Vše už se mnohokrát stalo, všecko, všecíčko je zapsáno v každé bunce, ve všech formách života všeho živého. Jsme nepatrnou součástí jejího soukolí, je v nás. Začni ji věřit. Důvěřuj sobě.“

Nemožné, neskutočné, pre mňa doposiaľ neprípustné sa jediným dotykom tohto chlapca rozplynulo a rozum, môj verný radca rezignoval.

Po prvýkrát v živote som pocítila, čo je neha. Ako kňaz, čo rozdáva ľuďom vieru, mi tento tulák zo zaprášených ciest dával to najkrajšie čo v sebe mal. Nehu. Nehu v dotykoch, nehu v objatiach, nehu v každom bozku, ktorým sa dotkol mojej kože, nehu v sladkej únave, keď sa v tele ešte chvejú všetky nervy a srdce tlčie hlasnejšie, než kostolné zvony.

Zobudila som sa, keď slnko už stálo vysoko. Miesto vedľa mňa bolo prázdne, strach však načisto zmizol. Radka som našla pri potoku. Stál na okrúhlej skale, v rúchu, v ktorom na svet prišiel, zmýval si z tváre penu. Teraz, v lúčoch ranného slnka, sa mi videl ešte mladší. Mala by som cítiť hanbu, ale jediné čo sa dralo na povrch bola číra radosť. Sadla som si k potoku a pozerala na jeho chudé chlapčenské telo. Bol hnedý ako indián. Dieťa prírody.

„Prečo sa holíš?“

„Usmial sa a opásal si okolo bedier uterák. „I tulák se vobčas umeje.“ Preskočil zo skaly na breh a drepol si oproti mne. Mokré vlasy mu siahali po ramená. „Jo, a taky mám strach, že jsem včera  krapet vodřel tvý jemný tvářičky.“ Prešiel mi prstom po líci, až sa zastavil pri drobných jazvách. „Kdes k tomu přišla?“

Mimovoľne som sa dotkla líca. Ešte stále boli pod prstami cítiť drobné nerovnosti, hoci sa chirurgovia snažili zo všetkých síl.

„Urobil mi to manžel…alkoholik,“ dodala som, akoby tá strohá poznámka zahŕňala všetko, čo bolo mojou dvadsaťročnou minulosťou aj súčasným stavom vecí. Ale práve v tejto chvíli som cítila, že už nie je. Moje ja konečne siahlo po slobode.

„Musel to bejt pěknej prevít.“

„Sú muži, ktorí nedokážu ženám odpustiť úspech. Zvlášť, keď si uvedomia vlastné zlyhanie.“

„Když jsem se tě včera voptal, co děláš, to kvůli tomu jsi zaváhala?“

„Áno.“

Vyzeral až chlapčensky veselo. Prevalil sa vedľa mňa na chrbát, vložil si steblo medzi zuby a pozoroval bezoblačnú oblohu. Na modrom nebi plachtil dravec a slnko sa zalesklo v jeho roztiahnutých krídlach. Ľahla som si veľa neho, vzal mi ruku a položil si ju na prsia.

„Víš, Zuzanko, ty jseš takovej tuláckej sen.“

„Preboha,“ vztýčila som sa na lakti. „Ako to myslíš?“

„Skoro každej tulák, když je dlouho sám, sní vo krásný ženský celý v bílým, s bílým auťákem a bílým barákem a moc dobře ví, že krásná ženská by vo něj nikdy nestála. Spomínáš na ty chlápky z kamiónu, před tou hospodou?“

„Akoby nie? Hlavne na ich neotesané poznámky.“

„Tam na tom parkovišti jsem byl hrozně pyšnej. Celou dobu, cos hledala místo k sezení, pokukovali po mě a dělalo jim hlavu, jak je možný, že taková krásna žena má vedle sebe vošuntělýcho tuláka. Pak si se vobjevila venku a my spolu nasedli do krásnýho bílýho auta. Já viděl ty jejich vykulený tváře a cejtil se jako král. Připomělo mi to točící se kolotoč.  Jednou jsem jel na vandr s holkou. Navlíkla si džíny, vlasy svázala stéblem trávy, do rance nacpala vočouzený nádobí a bylo všechno fajn. Jenomže jen po dobu, co jsme byli na toulkách. Jak jsme se vrátili do města, jí se rozevřely panenky a vodfrčela s prvním chlápkem v nablejzkaným auťáku. A najdnou se něco podobnýho stalo mě. Jak jsem tě viděl stát na tý rozpálený silnici, taky se mi rozevřely panenky.“

„Chceš so mnou odfrčať do veľkého mesta? Ale ja bývam len v paneláku.“

„Tak blbej zas nejsem,“ usmial sa. „Hned první den v tom tvým paneláku byl by všemu konec.“

„Čo teda?“

„Nic,“ odvetil zamyslene a vypľul steblo. „Byl bych moc rád, kdybys tady se mnou nejakej čas zústala.“

„Mám už iba päť voľných dní.“

Naklonil sa ku mne a pobozkal jazvy na líci.

„Je to málo, ale v tolik jsem ani nedoufal.“

„Čo budeme robiť?“

„Zasvětím tě svému náboženství. Budeme jen tak brouzadt rosou, ležet v távě, poslouchat ptačí písně a povídat si u vohně. Každej večír ti budu spívat a hrát.“

„Ja myslela, čo budeme robiť teraz. Ak môžem podať návrh, som za raňajky.“

„Jóóó,“ pretiahol sa lenivo. „Tak to musíme nejdřív do nejbližšího krámku. Můj bágl je prázdnej.“

 

Tulácka romanca skončila. Uháňala som diaľnicou so smútkom v duši. Kratučký týždeň šťastia. Vďaka ti, Radko, aj za to. Nevedela som o ňom nič. Kde býva, ako žije, koľko má rokov. Ani on o mne. Žili sme len pre okamžiky, pre každú minútu dňa šťastnej voľnosti a noci, v ktorých sme sa bránili spánku. Na inom nezáležalo. Nič iné nebolo dôležité.

Chcela som ho zaviesť čo najbližšie k hranici.

„Ne, Zuzanko,“ povedal. „Náš příběh začal i skončil tady. Asi to tak má bejt. Svou sílu sál z lesú, potokú, vohýnkú a písniček. Pach aut, by jej udusil.“

Mal pravdu. Zajtra budem opäť riaditeľka Jarošová, s nepreniknuteľnou maskou, len v srdci sa čosi pri každej spomienke zachveje. Vzala som z predného sedadla kamienok, ktorý mi vtisol do ruky. Zaštípalo ma v očiach, tak som si ich pretrela rukávom a zacítila vôňu dymu. Vdychovala som ju plnými dúškami v zúfalej túžbe privolať všetko späť.

Uplynul možno rok. Mala som práve poradu, keď ma vyrušila Žaneta, moja sekretárka. Vraj mám veľmi dôležitý telefonát. Tvárila sa veľmi ospravedlňujúco, z čoho som usúdila, že ma prišla zavolať pod veľkým nátlakom.

„Prepnite mi hovor do kancelárie, „ povedala som a zavrela za sebou dvere. K dôležitým hovorom  pristupujem s rezervou, zväčša sa ukáže, že ide o nepodstatné veci.

„Jarošová, prosím…“

„Dobrej den. Promiňte, pani, já si nejsem jistej, jestli volám správně…“

„Radko!“ Musela som si sadnúť, lebo v hlave sa mi rozbzučali včely. Stískala som slúchadlo a rukou zapchávala voľné ucho, hoci som bola v miestnosti sama. „Ako si ma našiel?“

„Nóó, bylo to krapet zdlouhavý.“ Ten nádherný zamat mi prenikal do každej bunky v tele. „Netušil jsem, že máte ve městě tolik bank. Volal jsem do každý, ale ředitelku, Zuzanku, mají jem v týdlencty.“

„Veď si ani nevedel, kde bývam.“

„Ale věděl. Dyťs to měla na auťáku, to číslo si budu pamatovat napořád.“

„Prečo mi voláš?“ spýtala som sa potichu.

„Celou dobu, co táhnu ty svý náklaďáky, sním tuláckej sen vo krásný ženský, co voní jak rozkvetlá louka. Moc se mi stejskalo.“

„Kde si teraz?“

„Na severu. Takový pěkný jméno to má, Oščadnica. Začínám svůj velkej vandr. Nchceš jít se mnou, Zuznko?“

„Kedy?“ vyhŕkla som a v hlave sa okamžite premietol harmonogram akcií, práce aj aktivít.

„Třeba zejtra. Zamkni tu svou banku a pojeď se mnou.“

„To nejde, banka nie je pokladnička, ale o týždeň aj dačo mám štrnásť dní voľno. Možno k tomu ešte niečo pridám. Vysvetli kde budeš, aby som ťa našla.“

Neodvetil, až som sa preľakla, že sa prerušilo spojenie.

„Radko?!“

„Víš, Zuzanko, že jsem moc nevěřil, že se mnou pojedeš? Holt, tuláci jsou šťastní lidi, ja to furt říkal.“

Kým som sa vrátila na poradu, pristavila som sa pri mojej sekretárke. Je to milé dievča, len niekedy pomalšie chápe.

„ Žanetka, môžete pre mňa niečo urobiť?“

„Pravdaže.“

Zavolajte, prosím, hneď teraz do mojej cestovky a zrušte zájazd na Malorcu. Povedzte, že z vážnych rodinných dôvodov.“

„Preboha, veď ho už máte zaplatený.“

„Možno mi nejaké percentá vrátia.“

Keď som otvárala na zasadačke dvere, ešte stále mala ústa otvorené.