Migračná kríza dominuje na mediálnych tanieroch už pekne dlho. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia podľahli volaniu svojej krvi a vidine lepšieho života aj Rómovia u nás. Tento príbeh je vsadený do tohto obdobia. Vzťahy, Róm verzus gadžo, pohľadom dospievajúceho chlapca… Príbeh nekritizuje, len plynie.
Preklad rómskych výrazov je na konci poviedky
…aľe manuša sam savore .
Aladár nemal rád dejepisárku. Nie, že by ho nezaujímala história. Rád si vypočul o lovcoch mamutov aj o starých Egypťanoch, obdivoval Spartaka, hmlisto si spomínal na Napoleóna a občas dával pozor aj pri novodobých dejinách, ale Krahuľová okrem dejepisu vyučovala aj etiku, predmet, ktorý mu liezol krkom, že by sa pogrcal. A navyše im bola triedna. Tvárila sa ako but manušengero, čo Aladára neskutočne dráždilo, lebo vedel, že žiadny gadžo nemôže byť dobrý človek, nech by mu aj med kvapkal z papule. Gadžo zostane gadžom a niet Róma, ktorý by gadžovi veril.
Obľúbenou témou Krahuľovej bola rovnosť medzi Cigáňmi a bielymi. Aj teraz rečnila čosi o potrebe priateľského spolunažívania so všetkými rasami, ale pritom sa dívala na Aladára. Z pochopiteľných dôvodov spomenula aj rómskych spoluobčanov. Zadkom podopierala lavicu, mlela dačo o Rómoch prispôsobivých a neprispôsobivých a Aladárovi prebehlo mysľou, ktorú skupinu asi reprezentuje on. Vzápätí sa svojim myšlienkam vysmial, pretože Rómovia sa predsa nedelia, Rómovia držia spolu a tí čo sa oddelili, už k nim nepatria, lebo sú takí istí gadžovia ako bieli, aj keď nie celkom, lebo bieli ich medzi sebou nechcú, takže nepatria nikam. Sú khanči.
V triede problémy nemal, takže tú prednášku o svornosti si Krahuľová mohla pokojne odpustiť. S chalanmi hrávali spoločne futbal, spoločne fajčili cez prestávky v kríkoch, spoločne nazerali pred telesnou dievkam do šatne. Len v lavici sedával sám. Decká ho volali inžinier, lebo bol jediný z Rómov, ktorý sa prebojoval do deviatej triedy, ale veľkú radosť z toho nemal.
Ako tak sedel s podopretou hlavou pozerajúc oknom na vrcholce briez, pochytila ho zlosť. Hneval sa na prázdne miesto vedľa seba, hneval sa na Zola Oláha, že opäť prepadol a ostal trčať v sedmičke a taktiež sa hneval na seba i Krahuľovú, že ho nechala spraviť reparát. Keby Zolo nebol taký dilino, postúpil by do osmičky, a keby on Aladár Havrľa prepadol, mohli by teraz sedieť spolu a nemusel by počúvať Krahuľovej drísty o svornosti. O svornosti vedel svoje. A nie len on, ale všetci ľudia v ich malom sídlisku, ktoré gadžovia volali geto. Pohŕdavo sa uškrnul, ale hneď zas naladil kútiky úst do chápavého úsmevu, lebo vedel, že ho učiteľka pozoruje.
„O niečom si premýšľal, Aladár,“ ozvala sa prívetivým tónom. Tým typickým tónom, ktorý šiel Aladárovi tak na nervy. „Chceš nám povedať o čom?“
Zháčil sa. Odrazu sa cítil ako chytený v klepci. Niekoľko hláv spredu sa k nemu otočilo, niekoľko posmešných slov vyletelo do povetria, kdesi pri dverách tlel pridusený smiech.
„Nerozmýšľal som,“ odvetil v sebaobrane. Pridusený smiech vzbĺkol ako požiar, posmešné slová sa spojili do viet, otočené hlavy sa veselo zavlnili.
„Ali, to je najsebakritickejšie zhodnotenie, aké som od teba počul,“ zvolal okázalo Mišo Figuľa a Aladár na neho zazrel, lebo ešte pred nedávnom Mišo žobronil, aby mu vymenil marišku za dve Mlaborky. Nakoniec sa dohodli na kurze jedna ku trom a Mišo povedal, že vyšťatejšieho inžiniera ešte nevidel.
„Mišo, mal by si sa Aladárovi ospravedlniť,“ zvraštila pohoršene čelo. „Tvoja poznámka je necitlivá, až pohŕdavá. Uvedom si, z akého prostredia Aladár pochádza a aké má podmienky na štúdium…“
Aladár viac nepočúval. Cítil, ako mu pod kožou pobehujú mravce, až sa prsty pod lavicou zovreli do zaťatej päste. Na okamih mu z očí vyšľahla nenávisť, zatrepotala sa bezmocne vo vzduchu, vzápätí sa rozbila o súcitný pohľad učiteľky.
„My si byty nezamkýname, „ vybuchol.
„Nerozumiem,“ zatvárila sa nechápavo. „ rozveď prosím ťa svoju myšlienku. Čo si chcel vyjadriť?“
„Nič,“ odvetil už pokojnejšie, opäť pripravený sa stiahnuť.
„Niečo si chcel povedať. Nie je dobré, ak ostanú medzi ľuďmi nedopovedané vety. Z nedopovedaných viet vzniká nepochopenie a z nepochopenia často konflikt. Teda ako?“
„Nepotrebujeme ich zamykať. V prostredí, z ktorého pochádzam, si ľudia dôverujú.“
Učiteľka sa zháčila, v triede ostalo ticho.
„Asi som povedala niečo, čo sa ťa dotklo. Veľmi ma to mrzí, Aladár,“ zatvárila sa nešťastne. „Je ťažké nájsť spoločnú reč medzi tak odlišnými kultúrami, ale verím, že sa to podarí. Treba viesť veľa rozhovorov…“
Hľadel do lavice a hneval sa. Na Krahuľovú, na prázdne miesto vedľa seba, na Miša Figuľu, ale s tým sa ešte poráta.
Mlčky sa vliekli ulicami, domov sa im nechcelo. Zolo Oláh by sa rád povypytoval, prečo má Aladár tak mrcha náladu, ale vedel, že sú chvíle, kedy je lepšie do kamarátov nevŕtať. Aladár býval zavše čudák, v hlave mu vírili všakovaké myšlienky, ktoré Zola znepokojovali. Nerozumel im. Jedno však vedel. Veľa hláv, veľa rúk, veľa pomoci, ale svoje sústo si musí každý prežuť sám. Tak to aspoň tvrdí starý Koloman Čipčala a ten čosi vie, lebo jeho dedo býval kedysi vajdom.
Bezcieľne blúdili mestom, kopali a prihrávali si prázdnu plechovicu od piva, počúvali nadávky, keď zavše trafili členok niektorého z chodcov. Nudili sa.
Zrazu si Aladár spomenul na Sáru. Pobrali sa k tržnici, lebo tržnica takmer vždy rozptýlila aj tú najnudnejšiu nudu. Obozretne zastali pri prvých pultoch. Predavač na nich nepekne zazrel, musel sa však venovať prieberčivej blondíne. Zolo sa vyškieral, Aladár jastril pohľadom po hŕbach zeleniny.
„Čo bude večerať?“
„Rajčinu a šalát.“
Zolo prikývol. Zaplietli sa do davu. Aladár vedel, že sa mu asi celý šalát nepodarí potiahnuť, preto radšej sliedil očami po zemi a hľadal, potrhané listy. V jednej krabici za pultom ich zopár videl, ale radšej by si z jazyka odhryzol, než by od gadža dačo pýtal. Videl Zola, ako sa obšmieta popri bielej dodávke so zeleninou. Vo chvíli, keď predavač niesol k pultu debničky s paradajkami, Zolo k nemu drzo pristúpil, vybral z krabice niekoľko rajčiakov a uháňal preč. Chlap nadával, kričal, lenže náklad pustiť nemohol. Podaktorí sa smiali, podaktorí hrešili, hlavne sa však všetci obzerali za Zolom, preto Aladár schmatol jeden zo šalátov a stratil sa medzi ľuďmi. Nik ani nemukol.
Stretli sa v parku. Zolo ešte zhlboka oddychoval, ale tváril sa nadmieru spokojne. Aladár sa smial.
„A videl si ako zúril?“
„Hej, aj tá čhaja, čo stála pri pomarančoch.“
„Tú som nevidel, ale ako sa ksichtil. Vyzeral ako tie rajčiny.“
„Poďme domov,“ navrhol Aladár.
Zolo mu podal dve paradajky, do tretej zahryzol. Znovu sa rozosmial.
Bývali v kolónii, ďalej od centra. Päť starých ošarpaných činžiakov, aké sa začali stavať v rozpuku socializmu. Údernícky, bez ladu a skladu na kdejakom voľnom mieste, v ich prípade medzi rodinnými domami. Tí majetnejší odišli, Rómov pribudlo. Zo splanýrovaných osád východu aj juhu, pozbieraní zo zastrčených kútov a predmestí, podporení dobrým úmyslom úradníkov na základe vedeckej štúdie o potrebe asimilácie Rómov s majoritnou časťou obyvateľstva.
Dnes už tu bývajú len Rómovia. Veľa bytov je prázdnych so zatlčenými oknami a každý Cigán z kolónie vie, že jedného dňa ich všetkých vysťahujú, pretože tento malý, slobodný kúsok zeme presiaknutý smradom, špinou a pálenkou pichá ako tŕň v päte všetkých obyvateľov mesta. Najviac však majiteľov rodinných domov, ktoré sa so vzmáhajúcim blahobytom premieňajú na vily.
„Dačo sa stalo,“ zamrmlal Aladár, lebo si všimol rozruch medzi domami a tušil, že asi súvisí s červeným autom, čo stálo pritisnuté k chodníku.
„Poliši?“
„V červenom aute?“ zaťukal si na čelo.
Zolo uznal, že Aladárovi to myslí, no pre istotu sa spýtal, či by nebolo lepšie niekam sa vytratiť.
„Načo? Poď, čo po nich!“
Chcel prejsť nevšímavo do domu, lenže práve vtedy začala tučná Balážka zlostne rozhadzovať rukami. Zvedavosť ho predsa len pritiahla na dvor. Balážku každý poznal. Ani jej muž si s ňou radšej nezačínal, lenže ten dlháň s kravatou to nemohol vedieť a Aladár tušil, že o chvíľu zažije ďalšiu zábavu.
„Ty, galambo, kto ti to povedal?“ zrúkla a hlúčik poslucháčov znervóznel, lebo ak dakto brízga gadžovi, neveští to nič dobré, ale podaktorí sa smiali a Aladár sa smial s nimi.
„V škole sa učitelia sťažovali, že…“
„Ja tej sikhľardičke papuľu roztrhnem! Ja, že sa nestarám o deti? Ja mám osem detí a keby si sa dosíkal tak toľko nespravíš, ako môj Gejza a všetky som, hen tu odchovala,“ nadhodila dlaňami veľké prsiská. „A nie len svoje, aj cudzie, biele, všelijaké. V špitáli som bola všetkým dobrá. Mlieko mi brali, lebo tie vaše mali do jednej cecky vyschnuté. A ty na mňa, že sa nestarám o deti!“
„Máme niekoľko sťažností, na vašu rodinu. Váš muž je alkoholik a deti kradnú.“
„So? Moje deti že kradnú?“ Odpľula si. „A to ti kto povedal? To je klamstvo! To len, že sme Cigáni, tak na nás všetko zvaľuješ.“
„Nič na vás nezvaľujem. Mne je fuk, či ste Cigánka, alebo…“
„Akáže som ti ja Cigánka?“ rozkričala sa na plné hrdlo. „Urazil ma! Všetci počuli, mám všetkých svedkov. Aká som ti Cigánka? Ja som Rómka, zapamätaj si to, Rómka! Ja poznám svoje práva. Budem ťa žalovať, že urážaš národnostnú menšinu!“
„Dofrasa, čo to tárate!“
Chlap sa tiež nahneval, ale Balážka sa nedala zastaviť.
„Dža het! Dža khére! Ja si deti nedám! Gejza, čo čušíš?“ oborila sa na muža v hlúčiku. „povedz niečo, sú to tvoje deti a vraj kradnú. Moje deti nikdy nekradli a kto to povedal, nech mu jazyk odpadne!“
Dlháň rezignoval. Zhnusene kývol rukou a kráčal k autu. Až teraz si Aladár všimol, že v aute sedí ešte jeden gadžo. Niečo tam nacvičoval s foťákom. Bolo mu to jedno. Hoci Balážka stále vykrikovala, pre Aladára prestalo byť divadlo zaujímavé. Vytratil sa z dvora. V chodbe sa spúšťalo niekoľko detí po bruchu zábradlím, dolu schodmi sa naháňali chlapci.
„Čo chcel?“ volal za nimi. Jeden sa zastavil a na svoj vek privážne odvetil.
„Postavili dáku internátnu školu. Vraj budú brať do nej deti.“
„Kto povedal?“
„Všetci vravia.“
„To nemôžu.“
„Gadžo môže všetko.“
„Bez súhlasu nemôžu,“ trval na svojom. Chalan bez slova zbehol schodmi. Cez rozbité ono videl decká, vybehnúť na dvor ohraničený rozpadajúcimi sa základmi nikdy nepostaveného plotu. Opantaný nepokojom sa vliekol domov.
V mĺkvom byte sa započúval do zvukov spoza stien. Nad hŕbou špinavých hrncov bzučali mäsiarky. Nepokoj ho omínal pod kožou. Pančuchy s dokrkvanou blúzou zhodil zo stoličky na posteľ. Sadol si.
„Bez súhlasu nemôžu!“ zakričal, lenže výkrik nepokoj neodplašil. Zakorenil sa dávno predtým, než si ho Aladár vôbec uvedomil. Nie len tu, ale aj v susedných bytoch, v susedných domoch. Nepokoj zakódovaný v génoch, odkaz dávnych predkov písaný stovkami generácií. Varujúci.
O génoch nevedel Aladár nič, ale ten odkaz nosil v sebe. A ako zviera, čo vetrí nebezpečenstvo cítil napätie presakujúce kožou. Pod plášťom bezstarostnosti tlmené lacným alkoholom, toluénom a neviazaným veselím sa vznášalo v pachu prasknutej kanalizácie, presiaklo do popľuvaných chodieb, tlačilo sa rozbitými oknami. Muži sa vadili so ženami, ženy kričali na deti a deti si vybíjali svoju zdedenú krivdu na posledných zvyškoch plota, skaličených stromoch, na okoloidúcich slušných občanoch a okoloidúci slušní občania hromadili svoje sťažnosti na stoloch úradníkov, ktorí pod ťarchou hlásení vytiahli červené auto a rozbehli sa po obvode bludného kruhu na sídlisko pár ulíc od centra.
Ako tak sedel, uvidel spod postele vykukovať Sáru. Naťahovala vrásčitú hlavu na tenkom hrdle, hľadela naň malými očkami. Aladár mal zakaždým pocit, že pozerá veľmi múdro. Vtiahol sa pod posteľ, položil pred Sáru paradajku a dva šalátové listy. Pozeral, či bude jesť. Nejedla. Dívala sa na Aladára a čakala.
„Cha! Na darav,“ privrával sa tíško. Jemnúčko prešiel prstom po hladkom pancieri. Rád s ňou v ústraní mlčal. Utiahnutí v kúte dokázali na seba pozerať celú večnosť.
Sáru si raz priniesol zo školy. Často ju vídal, ako sa pomaly kníše v tesnom priestore. Deti jej neustále vyklopkávali na sklenené steny obydlia a Sára sa zakaždým stiahla. Prišlo mu korytnačky ľúto. Keď sa z terária stratila, bol z toho rozruch, ale nikdy nezistili, kam sa podela.
Potichu vycúval spod postele. Vedel, že kým bude v jej blízkosti, jedla sa nedotkne.
Vonku sa čosi chystalo. Ešte pred zotmením sa začali pred domami schádzať ľudia. Dokonca aj starý Koloman s dochrámanou nohou sa nechal vyniesť aj s posteľou. Zolov brat, Jožo, už od rána avizoval skorý návrat k ozbrojeným jednotkám, lenže na jeho skorý návrat neveril nik. Jožo sa len málokedy vracal z dovolenky k vojsku. Častejšie sa stávalo, že si vojsko prišlo pre Joža. Bol v tom istý rituál a Jožo sa vždy tváril ako hrdina.
Fízik z vedľajšieho domu vyložil na balkón hraciu vežu. Bola stará, napriek tomu po nej Aladár závistlivo poškuľoval, ale ostatní sa tvárili nevšímavo. Tak je to jednoduchšie. Čo nevidieť, o tom sa nevie.
Hudba ešte pred súmrakom odohnala zo strechy holubov, rozohrievala bunky v temperamentných telách, uvoľňovala kvasiace napätie, vkĺzla na zakázané územie slušných občanov, miešala sa so zvukmi zapnutých televízorov a nadávkami majoritnej časti obyvateľov, ktorá s buchotom zatvárala okná.
Aladár s údivom pozeral na dlhý rad fliaš lacného vína. Bolo prísľubom veselej noci.
„Na, napi sa!“ objal ho Zolo. „Jožo ti posiela.“
„Celú?“
„Hej.“
Odpil si . Víno bolo kyslé, nechutilo mu, ale nedal na sebe nič znať. Nepatrilo sa. V hlúčiku zazrel mamu. Jožo jej nalieval z pálenky.
„Už si počul? Všetci vraj odchádzajú.“
„Kde?“
„Do Anglicka.“
Aladár naň nechápavo pozeral. „A na čo?“
„Tak, aby sa mali lepšie. Jožo vravel. Vraj celé rodiny. Plné vlaky sú ich.“
„Do Anglicka?“
„Hej. Podaktorí aj do Kanady.“
Aladár si v hlave premietol mapu sveta. Kanada bola strašne ďaleko. Zolo vypľul rozžuté steblo pred Aladára.
„Vraj máme porozmýšľať.“
„Kto? Ty a ja?“
„Všetci.“
Starý Abrahám sa opieral o vankúše a popíjal víno.
„On už vie?“ kývol hlavou k starcovi. Zolo prikývol.
„A čo vravel?“
„Nič. Musí popremýšľať. Ale až zajtra.“
Ľahli si do trávy. Počúvali muziku, ktorá dunela, vzápätí sa maznavo vkrádala do srdca. Premýšľali. Každý o svojom. Zolo o Anglicku, Aladár o Kanade. Ale nie dlho, lebo pod privretými viečkami zazrel svoju sestru Beátu a Joža. Ich tanec mu načisto vymietol z hlavy všetky kontinenty.
Húšťavu vlasov mala zopnutú ligotavou sponou a jasnožlté šaty s červenými kvetmi , ešte ich na nej nevidel, držali na pleciach len úzke ramienka. Aladár vedel, že pod nimi nič nemá. Nikdy nenosila spodnú bielizeň, taktiež vedel, že Jožo načisto stratil hlavu. A možno ju stratil už dávno, len on si nič nevšimol.
Rukami zvieral Beátu v drieku. Vpíjala do seba každučký tón hudby, lebo hudba je pre Róma viac ako zmes tónov. Hudba je chlieb i voda a jej telo sa v rytme vlnilo, zvíjalo, ponúkalo i odovzdávalo. Z oboch vyžarovala nákazlivá extáza, že Aladár musel zavrieť oči. Náhle ho bez akéhokoľvek varovania zasiahla silná vlna vzrušenia, až sa spotil. Sadol si a znovu pozrel na dvojicu. Jozef bozkával Beátine hrdlo a ona so zvrátenou hlavou prijímala náruživé bozky, nepokojné ruky, telo pevne pritisnuté k svojmu.
Zachvel sa. Ten nečakaný pocit vibrácie buniek ho celkom vyviedol z miery. Nič podobné dosiaľ nezažil, hoci posteľných scén a porno obrázkov videl viac než dosť. Nedokázal od dvojice odtrhnúť oči a ani nezbadal, kedy Zolo odišiel. Videl len Jožovu vystretú dlaň, čo krúživým pohybom šúchala Beátin prsník, a keď ruka zmizla pod rozopnutou gombičkou, sestra slabo vykríkla.
Aladár pocítil v slipoch vlhkosť a takmer vykríkol s ňou. Ktosi mu zľahka položil ruku na chrbát, až sa striasol. Chvíľu neprítomne hľadel na Jaru, Balážkinu dcéru, čo nemala viac ako trinásť.
„Poď,“ vzala ho za ruku. „Tak pekne hrajú.“
Kým stihol čokoľvek povedať, ťahala ho do kruhu pohrúžených tiel. Aladár ešte nikdy neobjímal, ani nebozkával dievča. Cítil sa nešikovne, keď sa Jara k nemu privinula a on sa dotkol uzučkého drieku. Na uchu cítil vlhký, teplý jazyk, tvár mal ako v ohni a hudba nemilosrdne dráždila zmysly. Zvrtol dievča tak, aby videl na sestru. Jožova ruka pomaly kĺzala po hladkom stehne hore, stále o kúsoček vyššie, až k nechráneným tajomstvám provokujúcim Aladárovu fantáziu. V tej chvíli blahorečil svojim tesným a pevným rifliam. Privrel oči, hľadal ústami druhé ústa, ktoré mu v hľadaní pomáhali, nesmelá ruka vkĺzla pod voľné tričko aby objavovala neprebádaný terén.
Hudba stíchla akosi prirýchlo, a keď otvoril oči, Jožo s Beátou boli preč, len búrka v Aladárovom tele sa nie a nie stíšiť. Oprel Jaru o múr domu, vyhrnul tričko a práve, keď chcel vziať do úst jej malú bradavku, zaškrípali brzdy a z auta vyskočili policajti. Jara ho vtiahla do tmavého vchodu. Stáli pritisnutí k sebe, načúvali.
„Nenávidím ich!“ vyhŕkol a dievča prikývlo. Potom sa zachichotalo.
„Gadžovia sa zase sťažovali.“
Ľudia sa rozišli, Fízik ukryl vežu skôr než auto zastavilo. Policajti zmizli, noc stratila svoje čaro a Aladár zrazu nevedel, čo si počať s dievčaťom v náručí. Jeho chlapskú hrdosť našťastie zachránila Balážka.
„Jara!“ Zrúkla z balkóna až dievčaťom myklo. Letmo ho pobozkala a stratila sa ako bankovka v rukách zlodeja.
Zobudil sa na neobvyklé ticho rušené len prudkou bolesťou hlavy. Mĺkvy dom znepokojoval. Odrazu sa preľakol, či všetci neodišli do Kanady bez neho, tak rýchlo vstal a vyzrel na chodbu. Ticho. Vybehol o poschodie vyššie k starému Kolomanovi.
„Kde sú všetci?“ Spýtal sa starca.
Starý ležal rozvalený v posteli, fľašu na dosah ruky. Izba hnusne páchla, ale smradu už Aladár dávno privykol.
„Kde by boli, na pošte.“
Uľahčene si vydýchol. Že mu to hneď neprišlo na um, dnes vyplácajú podporu. Už chcel odísť, ale na prahu sa ešte zvrtol.
„Počul si, čo hovoril Jožo?“
„O Anglicku?“
„Umhm.“
„Až nás bude volať, tak pôjdeme.“
„Jožo?“
„Nie, Jožo nie.“
„Kto teda?“
Starec natiahol ruku k fľaši, ale zistil, že je prázdna. Nespokojne zamrmlal: „Aj divé husi vedia, kedy letieť.“
Aladár nebol o nič múdrejší. Vrátil sa domov, premýšľal o Kanade aj o divých husiach, predstavoval si, že má krídla a letí cez oceán, ale bolesť v hlave ním nebezpečne kýmácala, preto sa radšej vrátil k Beáte a dievčaťu, ktoré včera objímal. Lenže čo ako sa snažil, vzrušujúci pocit včerajšej noci nedokázal privolať späť. A odrazu mu prišlo na um, že teraz, keď sa Beáta stane Jožovov ženou, budú so Zolom švagrovia, ale pre istotu počká až sestra príde domov a radšej sa jej opýta.
Ibaže Beáta sa neobjavila ani večer, ani na druhý, ba ani na tretí deň, až v piatok na poludnie zastala pred domami vojenská eskorta a ťahal vzpierajúceho sa Joža z domu. Beáta bežala popri ňom, vrieskala, strhávala si šaty, že ju museli ženy držať a Jožo jej mužne prikazoval, aby na neho čakala, preto Aladár už naisto vedel, že Zolo je odteraz jeho švagor, hoci svadba tak skoro nebude.
Nebyť Fízikovej svine, čo si hneď z jari odniekiaľ priniesol, mohla sa Beáta tešiť zvýšenej pozornosti ešte niekoľko klebetných dní. Nuž, popularita býva svinsky vrtkavá. Prasa si choval Fízik v opustenej garáži. Vlastne, nechoval ho len Fízik, chovali ho všetci a všetci sa aj cítili spoluvlastníkmi svine. Lenže stalo sa, že ktosi nezahasproval dvere garáže a sviňa sa vydala na prieskum. Opantaná nečakaným pocitom slobody, rozbehla sa ulicami priamo do centra. Húf pokrikujúcich Rómov za ňou. Pochopiteľne svoj život skončila pod kolesami mestskej dopravy, ale chlapom sa podarilo nebožku priniesť domov skôr, ako sa objavili policajti.
Fízik sa síce hneval, však iba krátko, lebo uznal, že takto aspoň ušetril za mäsiara. Večer pri ohníku, keď sa za domom povaľovali už iba obielené prasačie ratičky, niesli sa spoza domov veselé aj ťahavé piesne, pretože s plným bruchom, nie celkom premárnenou podporou a medzi svojimi, je život veľmi krásny. Iba Beáta mala v tvári zádumčivý výraz so stopami smútku a Aladár hútal, či sa takto pohrebne mieni tváriť, kým Joža nepustia. Nemal rád okolo seba smutných ľudí. Azda preto, že aj jemu sa občas smútok vkrádal do duše.
Aj starý Koloman sa dnes videl Aladárovi príliš vážny. Knísal sa v otrhanej fotelke a vyzeral, ako by piesne ani nepočul. Aladárovi to bolo čudné, lebo Koloman miloval rómske pesničky s rovnakou náruživou láskou ako pálenku.
„Pôjdeme,“ významne zamrkal, len čo si so Zolom prisadli.
„Kde chceš ísť?“ vyhŕkol Zolo.
„Predsa ta, kde odchádzajú naši. Do Anglicka.“
„Ale veď nevieš po anglicky, ako tam chceš dôjsť?“ spýtal sa Aladár so štipkou posmechu.
„Naši pomôžu.“
„Ani oni nevedia. Čo by sme tam robili. Veď v Anglicku všetko inak robia ako tu. Ešte aj autá inakšie jazdia.“
„Rómovia z Česka pomôžu. Čecho je dobrý človek.“
„A ak nie?… Aj v Anglicku sú takí istí gadžovia,“ dodal zachmúrene na potvrdenie svojej pravdy.
„Raz mi primáš v bande povedal, keď som doň zapáral, že iba gadžom vyhráva: Vieš Koloman, my Cigáni máme svoje múdre slová, naše goďaver láv … „Sako manuš hin aver, aľe manuša sam savore.“ Isto je to tak aj v Anglicku. Každý človek je iný, ale ľudia sme všetci.“
Aladárovi síce prefrnglo hlavou, že niekto je človekom viac a niekto menej a Rómovia majú akurát smolu, že ich gadžovia za ľudí veľmi nerátajú, ale nechcel sa so starým Kolomanom škriepiť.
Nepokoj, čo visel nad kolóniou sa zahniezdil v ľuďoch. Fízik vraj predal vežu a vybavuje pas. Aj z Balážkinej rodiny už traja mali, Aladár ich na vlastné oči videl. Rozhutoval, či povedať Krahuľovej, aby ho preradila na angličtinu, ale sa hambil. Naďalej chodil do školy, počúval reči o svornosti, zmlátil Miša Figuľu, všetko bolo navonok pri starom, len doma sa všetci pohybovali ako v horúčke.
V tú noc sa Aladár zobudil s nepríjemným pocitom strachu. Nechápal z čoho pramení, ale bol veľmi silný. Na ulici počul tlmený smiech a buchot nôh, ako keď niekto uteká. Výbuch otriasol domom až o niekoľko sekúnd neskôr. Chvíľu sa nedialo nič. Ticho. Vyskočil z postele a prebehol k oknu. Vo vedľajšom vchode horelo, Balážka vyhadzovala z okna hrnce aj periny. Zvrieskol, až mu hlas podriapal hrdlo a celý sa roztriasol, lebo činžiak už ožil splašeným krikom, dupotom a nárekom.
„Bež pre policajtov,“ vystrčila ho mama z dverí a on, len tak ako bol v trenkách a tričku rozbehol sa ulicami, no vzápätí si spomenul na Sáru, a tak sa zvrtol a uháňal ako dosiaľ nikdy, lebo vedel, že o Sáru sa v tom zmätku nik nepostará. Keď vbiehal do domu, horeli už všetky pivnice, dym štípal v očiach a ľudia vyskakovali z okien. So Sárou v ruke sa pretlačil dymom.
Práve zahýnal za roh ulice, keď začul v diaľke hasičov. Spomalil a o ulicu ďalej celkom zastal, lebo ak prišli hasiči, isto aj poliši prídu. Vracal sa zadychčaný k domu, z okolia sa zbiehali zvedavci. Povrávalo sa, že ktosi zapálil kanistre s benzínom. Dom bol v plameňoch.
Na tráve kľačala mama v nočnej košeli a hlasno kvílila. Zazrel aj Beátu a Zola, aj Balážku s deťmi, revala ako nepríčetná a jej muž len bezradne postával nablízku. Prepletal sa medzi ľuďmi, vypytoval, hľadal Kolomana Čipčalu a v duši ho ťažil strach, lebo starca nie a nie nájsť. Všetci akosi uhýbali pohľadom a Aladár so zvierajúcou hrôzou pochopil, že ostal tam dnu v žeravom pekle. Chlapi poškuľovali k Čipčalovým oknám, z ktorých sa valil dym a ticho sa presviedčali, že isto nič necítil, lebo bol večer príliš opitý, aby sa vládal čo len pohnúť, no Aladárovi sa chcelo kričať spolu s mamou a Balážkou. Z hrdla však nevyšiel ani hlások, len po tvári mu stekali prúdom slzy. Hľadel do ohňa, pritískal si k sebe Sáru a celé telo sa otriasalo vzlykmi.
„Teraz už naisto pôjdeme,“ začul šepot, ale pre slzy nevidel, len cítil, že ho ktosi oblapil okolo pliec. Keď si utrel slzy, poznal, že je to švagor Zolo a rozplakal sa ešte viac, pretože Zolo nikdy nepochopí jeho smútok za starým Kolomanom, ktorého mal radšej ako vlastného otca, lebo na svojho sa takmer nepamätal. Lenže keď začal Zolo priškrteným hlasom a drkotajúc zubami ako v zimnici stále dookola opakovať : „Sako manuš hin aver, aľe manuša sam savore,“ pomyslel si, že sa možno mýli. Prikývol. Vedel, že so Zolom pôjde kamkoľvek.
…aľe manuša sam savore = …ale ľudia sme všetci
but manušengero = dobrý človek, dobrák
khanči = nič,
čhaja = mladé dievča
galambo = nadávka chumaj…
So? = Čože?
sikhľardi = učiteľka
Dža het! Dža khére! = Choď preč! Choď domov!
Cha! Na darav! = Jedz! Neboj sa!
goďaver láv = múdre slová, príslovia
Foto: Elena Hipmanová