Rozložitý masív Krakovej hole medzi Jánskou a Demänovskou dolinou, bol koncom 60-tich rokov minulého storočia panenským územím, na ktorom sa veľké jaskyne nepredpokladali. Pár jaskýň sa tu síce nachádzalo, ale v porovnaní s podzemným bohatstvom Demänovskej doliny to boli len zanedbateľné diery.
Krakova hoľa z hrebeňa Nízkych Tatier
Až zhodou náhod, poveternostných podmienok a neúnavnej túžby po objavoch, zistil Petr Hipman, že 240 m dlhá jaskynka známa ako Jaskyňa v Záskočí, dýcha. Stalo sa, že Sifónová chodba vplyvom suchej a mrazivej zimy vyschla a objavený prievan bol neomylným signálom, že jaskyňa nekončí, dokonca má aj vyššie položený vchod. Začal sa prieskum, ktorý trval viac ako 10 rokov, pribúdali nové chodby, stúpajúce aj klesajúce vetvy, priepasti, dĺžkové aj hĺbkové metre, jaskyniari otvorili nový, „Horný vchod“. Jaskyňa v Záskočí bola až do roku 1979 so svojou dĺžkou 5 kilometrov a hĺbkou – 284 m najhlbšou jaskyňou Slovenska.
Vchod, ktorým bola Jaskyňa v Záskočí objavená
Úzky, vodou vymletý kanál v „Sifónovej chodbe“, ktorý v zime vysychá
Odoberanie vzoriek a meranie teploty v „Chodbe nádeje“
Stály obyvateľ a večný spoločník jaskyniarov
Skryté zákutia s výzdobou
„Zvolenská chodba“, kde som počas fotenia rozbila foťák. Aj také sa stáva.
Z pukliny sa mi ho podarilo vyloviť statívom. Fungoval už iba režim AUTO
Smútok nad zničeným foťákom foto: Monika Orvošová
Stúpajúca chodba k hornému vchodu
Cesta do hĺbky. „Marcová priepasť“
Priepasť „Mariánka“
„Mŕtve jazero“, ktoré sa napriek mnohým potápačským pokusom dosiaľ nepodarilo prekonať. Je to najnižší bod jaskyne.
Jaskyňa Slnečného lúča je najvyššie položenou jaskyňou na Krakovej holi, jej vchod leží vo výške 1.689 m, čiže len 63 m pod vrcholom, dobre ukrytý v hustom pokrovci kosodreviny. V minulosti, keď bývali zimy oveľa tuhšie a aj snehu na horách bývalo viac, nedala sa na súvisle vysneženom svahu nájsť ani len priehlbina, ktorá by naznačovala, kde sa prepadlisko nachádza. V roku 1980 bola zima mizerná a nám sa zazdalo, že z prepadliska slabo duje. Začali sme v prepadlisku systematicky pracovať. Pod východnou stenou väčšej dutiny, presne oproti vchodu bolo treba vyťahať a porozbíjať veľa skál. Práce trvali takmer 3 roky. V jedno júnové popoludnie 1983 sme si unavení a znechutení neúspechom povedali, že toto je posledná akcia na lokalite prepadlisko, keď sme odrazu pod skalami objavili tesnú štrbinu, ktorou padali skaly niekam do hĺbky. Zhodou okolností sa slnko presunulo presne nad vchod a jeden tenký lúčik zasvietil do nášho výkopu. Oprel sa o mokrú stenu nad špahýrkou tak na jednu dlaň, a aj tá bola prisypaná šotolinou. Akoby nám chcel naznačiť, že toto je to rozhodujúce miesto. Rozšírili sme puklinku na puklinu, vhodili dnu skalku, ktorá dopadla asi 5 m a naviazali Paľa Škriniara na lano. Doslova sme ho napchali ho do tesnej, zvislej diery a spustili dole. Rozhovor s Paľom cez uzulinký priechod, vstúpil takmer do histórie večerných posedení pri piecke v bivaku.
„Paľo, čo tam je?“
„Neviem, bojím sa“
„ Niečo tam však vidíš.“
„ Veľký dóm a dole asi priepasť.“
„Tak ju pozri.“
„Nejdem, bojím sa, sú tu všade veľké skaly a šmýka sa.“
„Zhoď jednu dole.“
Ten dopad sme počuli až nad puklinu. Skutočne tam bola poriadna priepasť. Sonda v prepadlisku dostala poetický názov Jaskyňa slnečného lúča.
Prepadlisko Slnečného lúča v lete a skoro na jar ešte zasypané snehom
Pred zostupom sa treba vyhriať na slniečku
Snehový závej nad vchodom
Dnes už výdrevou zaistená „Paľova puklina“
Ústie aj dno 28 m hlbokej priepasti sme kvôli rýchlejšiemu postupu do hĺbky vystrojili fixným rebríkom na oceľových lanách
Na dne priepasti sme našli množstvo kostí kuny. V týchto miestach dosahuje teplota len 2,9°C
Pre Jaskyňu slnečného lúča sú typické staré široké chodby prepojené úzkymi vertikálnymi úsekmi, ktoré sme museli prekopať
Cesta na dno
Jaskyňa je chudobná na kvapľovú výzdobu
Odpočinok pri transporte dreva na vystuženie závalu
Prastará, stúpajúca a široká chodba končiaca prítokom z neprieleznej pukliny
Príprava štiepancov do výdrevy foto: neviem
Kopanie a páčenie v koncovom závale na dne jaskyne v hĺbke -113 m
Kosti netopierov
Jabloň. Zrejme niekomu spadlo jadierko pri obhrýzaní jablka
Náteky z riedkeho bahna
Nitovanie a pomalý postup komínom do neznámej chodby
Treba všetko patrične zdokumentovať foto: Ondrej Ratkovský
Touto stúpajúcou vetvou sme sa neskôr prebili na povrch a objavili dolný pohodlnejší vchod
Z dolného vchodu v letných mesiacoch poriadne fučí foto: Marián Jagerčík
Jarný pohľad od prepadliska na zasnežené Tatry
V marci 1985 pri zjazde z Krakovej hole do sedla, našiel Marián Jagerčík v snehu asi meter vysoký kráter od teplých výparov z podzemia. Diera sa nachádza v južnom, lavínovom svahu Krakovej hole nad sedlom Javorie v nadmorskej výške 1599 m. Miesto označil klasickým spôsobom – priviazal na kosodrevinu vreckovku a hneď na prvej jarnej akcii sme začali kopať. Zeminou a skalami sme sa prebíjali asi rok, kým sa nám otvorila cesta do podzemia. Jaskyňa sa začala hneď prudko zarezávať. Čiže samé priepasti a priepastičky, prepojené úzkymi meandrami. Postupne sme sa dostali až k najhlbšej priepasti jaskyne, 40 m hlbokej „Detvianskej ozvene“. Hornina tu bola mizerná, drolivá, nebolo do čoho zavŕtať nit. Pod touto priepasťou sa charakter jaskyne zmenil. Strmo klesajúca priepasťovitá vetva sa napojila na mierne klesajúci meander s nekrasovým podlažím a aktívnym vodným tokom, ktorý sa po 230 m zarezal na dne pomerne vysokej chodby do veľmi tesnej úžiny „Hadí kanál“. Do tejto časti jaskyne sme sa zmestili len Marian a ja. Hadí kanál je dlhý 57 m, na jeho konci bol polosifón, ktorý sa však Mariánovi podarilo vypustiť. Postupne objavením Diamantového meandru sme sa dostali až do hĺbky -313 m. Svoj názov dostal podľa trblietavých plôšok drobných, sadrovcových kryštálov. Súčasne s prieskumom dna sme pomocou skladacieho duralového stĺpa postupovali aj stúpajúcou chodbou až takmer k povrchu. Poslednú sieň najvyššie položenú sieň tejto vetvy sme nazvali „Na hornom konci“. Pomocou stĺpa a zložitých technických manévrov, pre ktoré mal Petr Hipman priam geniálne nadanie, sme sa dostali tesne pod povrch a neskôr sa spojili zvukovou skúškou s chlapcami na povrchu. Prielez sme postupne prekopali, vďaka čomu sme neskôr sprístupnili dolný vchod. Dĺžka jaskyne dosiahla 2. 249 m.
Výdrevou zaistený horný vchod do Javorovej priepasti
Uprostred lesa pred dolným vchodom foto: Linda Mikesková
Ústie aj dno vertikály „Na hornom konci“
Jazierka prítoku a krátke kaskády v stúpajúcej vetve
Transport v meandroch prepojených kaskádami
Jaskynné perly
Pomerne vzácny sadrovec z Diamantového meandra. V žiadnej inej jaskyni na Krakovej holi sa nevyskytuje. Nie je dlhší ako 2 mm.
Pred „Hadím kanálom“.
Nehoda. Opäť jednému z nás obškvŕklo obočie.
Nie všetky jaskyne sa nám podarilo prehĺbiť a objaviť veľké priestory. Je množstvo malých jaskyniek, kde naše nádeje vzbĺkli ako jesenná tráva a po nekonečnej drine pohasli. Napríklad Poľovnícka jaskyňa nachádzajúca sa len 50 m pod vrcholom bočnej rázsochy Krakovej hole. Skončili sme v tesnej pukline a nevedeli kam ďalej. Mrazivá diera so silným prievanom, ale s nízkou teplotou, mokrým závalom s nekonečným množstvom vyťahaných skál. Do tejto diery sme vždy pribrali pracovať návštevy. Aj Jaskyňa v Amfiteátri skončila v nánosoch bahna. Napriek tomu som presvedčená, že Krakova hoľa ešte nevydala všetky svoje tajomstvá
Vchod do Poľovníckej jaskyne
Sprístupňovanie terénu k jaskyni, aby sme sa v mokrých žľaboch s ťažkými batohmi príliš nešmýkali
Kosti jeleňov, medveďov a iných živočíchov pochovaných pod hŕbami skál
Kopanie v tesnej pukline a transport štrku zhotovenou lanovkou
Poniklec – posol jari pred Poľovníckou jaskyňou
Krásny jarný výhľad na hrebeň Nízkych Tatier foto: Linda Mikesková
Mrazivá diera. Každú jeseň sme 5 m výkop prikryli. Napriek tomu sa stávalo, že nám ju celú, nejakým záhadným spôsobom, zavialo. Sneh sme museli prácne vyťahať, aby sa ľad na dne čím skôr roztopil a my mohli v lete pracovať. foto: Marián Jagerčík
Nekonečné vyťahovanie skál z Mrazivej diery
Jaskynka v Amfiteátri tiež ešte nevydala svoje tajomstvo
Ľadová výzdoba Amfiteátra
Počas 3-dňovej zimnej akcie napadlo takmer pol metra snehu. Cestou z bivaku sme sa tešili a vyvádzali ako malé deti
Foto: Elena Hipmanová
História speleologického prieskumu na Krakovej holi je podrobne zhrnutá v knihe „Podzemné Everesty“ , ktorá bola vydaná v roku 2001. http://www.elenahipmanova.sk/vydane-knihy/podzemne-everesty/