Objavujte so mnou čaro čiernobielej fotografie. Má svoju silu.

Spomínam si na prebdeté noci, dnes už dávnej minulosti, keď som v zatemnenej kuchyni za svitu červenej žiarovky, vyrábala fotky hoc aj do rána. Pamätám si na vzrušujúci pocit, keď z vývojky vyliezali prvé obrysy zatiaľ nevideného obrazu, spomínam na opakované skúšky s reguláciu svitu pod zväčšovákom, odpočítavanie sekúnd na každej časti budúcej fotografie zvlášť, na vyrobené masky z čierneho kartónu, na spokojný pocit, keď som fotky vytiahla z ustalovača a konečne si ich mohla prezrieť pri plnom svetle. Pamätám si tú zlosť a beznádej, keď sa mi niekedy fotky v leštičke prilepili a ja som ich musela opätovne namáčať a neskôr už sušila napnuté, aby si zachovali svoj matný lesk. Pamätám si na túžbu aj závisť pri pohľade na farebné fotografie, ktoré sa mi v tej dobe zdali nedosiahnuteľné.

Ako sa všetko mení. Sme zaplavení farbami. Farebné fotky na nás kukajú z každej reklamy, časopisov, dokumentov, cestovateľských denníkov, farebné obrázky sa mihajú televíznymi obrazovkami, na mobiloch, v počítačoch. Fotografi experimentujú s farbami, až mi niektoré fotky zaváňajú totálnym gýčom, ale ľuďom sa to zrejme páči, tak prečo nie…? Veď podaktorým sa zdá, že aj západ slnka je gýč, lenže to asi hovoria tí, ktorí neprežili až tak veľa večerov s červenými mrakmi nad hlavou a nocí pod hviezdnatou oblohou.

Keď už som presýtená všetkou tou krásnou farebnosťou, o ktorej som v minulosti snívala, siahnem po čiernobielej a žasnem. Koľko emócii dokáže prebudiť čiernobiela škála nefarieb. Dobrá čiernobiela fotografia má väčšiu výpovednú hodnotu ako tá istá fotka hýriaca farbami. A ešte jeden poznatok, aj z mizernej farebnej fotky, ktorá by možno skončila v koši, sa dá vykúzliť dobrá čiernobiela fotografia.

V doline Trangoška