Rozprávky, svet fantázie, vzrušujúce príbehy boli od detstva mojím druhým ja. Ako dieťa som mala najlepšieho priateľa – imaginárneho vlka, s ktorým som viedla dlhé rozhovory (najčastejšie na záchode, lebo tam sme mali súkromie). Naše spolužitie vydržalo niekoľko rokov a bolo prísne tajné. Myslím, že kus detstva vo mne stále drieme.

Hlavne túžba po večnom dobrodružstve a zmysel pre nezmysly. Mala som šťastie, lebo viac ako 40 rokov som pracovala s deťmi a občas som mala pocit, že vo vymýšľaní nezmyslov a čertovín sme si rovní. Keď sa ma v škole autority pýtali čím chcem byť, dala som im uspokojivú odpoveď, ale celé moje vnútro, každá nanočastica tela kričala, až som sa chvela vzrušením … “TULÁKOM!!!“

Splnilo sa. Túlavé topánky som zdedila po otcovi, lesníkovi a vášnivom poľovníkovi, s ktorým som strávila v prírode dosť času na to, aby som si ju zamilovala. Láska k horám a ďalekým cestám po boku s  verným partnerom fotoaparátom ma neopustila dodnes. Bicykel, cestovanie a turistika, v zime výstupy na lyžiach.

Dobrodružná povaha a večný nepokoj s túžbami vstrebávať stále nové zážitky, poznatky i priateľstvá ma priviedla k speleologii. Priznávam, že vtedajšie naivné predstavy podfarbené romantikou 23 ročnej dievčiny sa diametrálne líšili od tvrdej, chladnej a náročnej reality.

Práca v podzemí, dala môjmu životu nový smer. Naučila ma, že za každým malým úspechom sa skrývajú hodiny, dni, niekedy roky náročnej driny v prostredí pre život nie práve najpriaznivejšom. 35 ročnou prácou v jaskyniach som si vypestovala kontrolu nad nepríjemnými pocitmi a odolnosť voči nepohode.

Pýtate sa prečo? Prečo lezie jaskyniar do chladnej, zablatenej, občas nebezpečnej diery hlboko pod zem? Hnacím motorom je neutíchajúca túžba objavovať, niečo nové,  nepoznané, miestečká na zemi, kam dosiaľ nevstúpila ľudská noha.  Viera, že všetko čo človek robí, viera, že posúva latku ľudského poznania o čosi vyššie, dáva vlastnému životu zmysel. Za eufóriu, ktorá sprevádza objav je jaskyniar ochotný obetovať veľmi veľa.

Písanie príbehov je tiež istý druh objavovania neznámeho vo vlastnej mysli. Je to tam hlboko ukryté, len to treba vydolovať. Niekedy to plynie ľahúčko, niekedy doslova tryská ako gejzír, inokedy to treba dolovať s vypätím síl. Občas, sa mi na povrch drali myšlienky v češtine (nečudo, je to moja materčina). Lenže je to už dávno, čo som prestala rozmýšľať v tomto jazyku. Napriek tomu vám na úvod ponúkam jednu z prvých myšlienok, ktoré mi na potulkách horami vírili hlavou.

 

Každý člověk má své náboženství

Když Tvé nohy
Když Tvá duše
Stoupá výš a výš
Povzneseš se nad veškerou tíhu
Až dotkneš se mraků
Až vystoupáš nad mraky
A obnaženým srdcem piješ
Nápoj radosti i štěstí
Z teplých paprsků slunce
Tvá mysl je čistá
Tělo jako pírko
Jsi sám se svým sluncem
A u nohou Ti leží panenské moře mraků

V té chvíli procítíš, že jsi
Za tenhle pocit obětuješ mnoho

Nejsi však básník ani snílek
Jsi pragmatik
I to nejkrásnější moře má své dno
Sestupuješ kamenným schodištěm
Svého chrámu
Hladina mraků se nad Tvou
Hlavou zacelí
Pohltí Tě šero
Jasně vidíš své hloubky i výšky
Na kůži sedá chlad
Ale kousíček slunce si pokaždé odnášíš sebou

 Každý člověk má své náboženství