Smer Andalúzia a vysoký Mulhacén na juhu Sierra Nevady

Andalúzia, územie na juhu Španielska obmývané teplými vodami Stredozemného mora a studeným Atlantikom. Kraj zbrázdený hlbokými dolinami rozoklaného pohoria Sierra Nevada a takmer na dohľad mora Mulhacén 3.478 m, najvyšší vrch Španielska (pokiaľ nepočítam sopku Pico de Teide na Kanárskych ostrovoch). Názov Andalúzia je odvodený od Vandalov, ktorí sa po bojoch s Rímom presunuli až na juh Španielska.

Olivové háje Andalúzie

Z príjemnej, chladnej klímy Andory sme zbehli klesajúcou cesto až do nížiny vyhĺbenej riekou Rio Ebro a zažili tepelný šok, keď teplota vyletela vysoko nad 40 °C. Krajina pod južnými svahmi Pyrenejí sa diametrálne odlišuje od severu na francúzskej strane. Vlhkosť z Atlantiku u Francúzov zúrodňuje úbočia do šťavnatej zelene, ale južná, španielska strana pripomína suchú pustatinu, ktorou vietor ženie oblaky prachu. Napriek tomu majú obrobený každý kúsok zeme. Z hnedej hliny vyrastajú krásne olivové háje a mandľovníky. Pred večerom sme dorazili do malého, hornatého mestečka Horta de San Joan. V úzkych uličkách trochu prefukovalo a držal sa teplý tieň, dedkovia hrali kolky, mládež hádzala do piesku oceľové gule, asi pétanque, my sme sa zatúlali ku kamenným hradbám a v diaľke uvideli zaoblené pieskovcové skaly, takmer žlté v lúčoch večerného slnka.

Úzke uličky Horta de San Joan.

Domáca hra v kolky

Zaoblené pieskovcové skaly neďalekého Parc Natural dels Ports

Hneď sme k ním aj zamierili a asi za 30 minút, križujúc olivový háj, sme dorazili do národného parku dels Ports. Hladké steny skalných veží, sú lákadlom pre horolezcov, ale v čase hniezdenia vtákov je lezenie prísne zakázané. Celodenný vietor medzi skalami ešte zosilnel a drobné čiastočky štrku občas bodali na holej koži. Počkali sme si na západ slnka a zaliezli do spacákov. Fučalo celú noc.

Olivové háje na úpätí Parc Natural dels Ports

Pieskovcové veže

Zapadajúce slnko nad suchou krajinou

Ráno sme sa nespočetným množstvom olivových hájov, aj okolo starých mestečiek na strategických vyvýšeninách, dostali do historickej Morelly. Morella má ešte zachovaný starý akvadukt, asi z Rímskeho obdobia. Na architektúre starých španielských miest je vidieť, že prechádzali búrlivými dejinami nájazdov, kedy boli obyvatelia nútení sa brániť a stavať si obydlia na vyvýšených miestach. Morella je historické mesto obohnané vysokými hradbami napriek modernej dobe, história z neho sála ako slnečná žiara na pravé poludnie

Staré mestečko pod priesmykom, názov si už nepamätám

Samé olivy

Morella a starý akvadukt

Miestna porada. Politika? Šport? Ženy? Možno len ako sa darí olivám…

Večer sme sa už kúpali v teplom Stredozemnom mori na pieskových skalách, ktoré si dňom i nocou podmaňujú vlny. Ráno sme cítili, že po nás čosi lozí. Maličké čierne mravce. Boli všade, v oblečení, v motore auta, v kufri, v jedle. Už sme sa ich nezbavili. Posledné z ich veľkej kolónie sme si priviezli aj domov. Pieskovec, z ktorého si dňom i nocou odkrajuje more svoju dávku…

Ranným budíčkom bol hukot vĺn

Aloe a kaktusy, tým sa tu darí

Kopírujem južné pobrežie Andalúzie, Sierra Nevada si v mori máča päty. Skaly, pustatina, polosuché kríky a neskutočné množstvo skleníkov. Vlastne by som ich nazvala plachtovníky. Pod bielymi plachtami so zavlažovaním priamo ku koreňom je Andalúzia najväčšou zásobárňou zeleniny pre EU. Paradajky, papriky a všetko možné… Z diaľky biele plachty vyzerali ako snehové polia na strmých svahoch Sierry Nevady, až keď som zbadala biele polia v nížinách pri mori, tak mi došlo, že so snehom nemajú nič spoločné.

Sierra Nevada vyrastá priamo z mora

Zaujímavý pavúk

Podvečer

Mestečko Adra a polia prikryté plachtami. Samé paradajky

Na poludnie sme dorazili do prímorskej Adry a odtiaľ sa vydali na sever do malého mestečka Trévelez. Tu začína južná turistická značka na najvyšší vrch pyrenejského poloostrova Mulhacén. Do večera sme si mestečko prezreli. Z každej sušiarne sa linula vôňa sušenej šunky, že sme neodolali a dali si v jedinej reštaurácii čo tam bola, miestne špeciality. Klobásky, ale s takou príchuťou byliniek, aké som dosiaľ nejedla.

Trévelez. Biele steny murovaných domov odrážajú slnečné lúče

Verejná práčovňa

Ráno, kým ešte južné slnko nestihlo rozpáliť vzduch do prevaľujúcej sa, lepkavej horúčavy, sme úzkou uličkou Trévelezu začali stúpať hore. Trévelez leží v nadmorskej výške 1.469 m a ak sme chceli ešte v ten deň vystúpať na vrchol, mali sme pred sebou 2.009 výškových metrov. Aspoň, že prefukovalo. Nad Trévelezom ma prekvapila sústava vodných kanálov, ktorými zavlažujú pastviny a tiež zvádzajú vodu do údolí. 3 – 11

Turistická značka začína v úzkych uličkách Trévelezu

Pod nami v doline Trévelez

Napriek teplému júlu a relatívnej blízkosti afrického kontinentu, ešte sa nestihol roztopiť všetok sneh. Sierra Nevada býva v zime zavalená niekoľkometrovou vrstvou snehu. Má to na svedomí Atlantik a jeho západné prúdenie. Pravidelne sa tu konajú preteky svetového pohára v alpskom lyžovaní.

Zavlažovacie kanále sa ťahajú desiatky kilometrov a traverzujú trávnatými úbočiami Sierra Nevady. ( Ako kedysi na Poľane )

Hang a voda vytekajúca z jazera Laguna Hondera.

Široký kotol pod Mulhacénom so sviežou zelenou trávou vďaka jazeru Laguna Hondera

Malé kozorohy. Medzi skalami sme ukryli batohy a len na ľahko sa vydali hore k Mulhacénu

Do kotla k jazeru Laguna Hondera sme došli krátko po poludní. Chvíľu sme sa tešili zo šantenia malých kozorohov. Jazero je jedným zo Siedmych jazier tak sa nazýva aj kotol: Caňada de las Siete Lagunas. V kotli je voľné táborisko, pár ľudí tu bivakovalo. Batohy aj karimatky sme schovali medzi kameňmi a len na ľahko sa vydali k vrcholu, ktorý bol ešte o 540 m vyššie.

Nad jazerom Laguna Hondera

Výstup podrvenými skalami. Vlastne, akoby celá Sierra Nevada bola podrveným pohorím

Laguna Hondera v kotli Caňada de las Siete Lagunas. Oáza sviežosti v pustatine s pasúcim sa dobytkom

Konečne hore. Z výšky 3.478 m sa otvárajú krásne panorámy na všetky strany. Na vrchole ma prekvapila zamrežovaná soška panenky Márie, ale vyzeralo to ako čosi medzi kresťanským a šamanským oltárom. Výstup z juhu patrí k tým jednoduchší. Najťažšie sú zo severu a východu, kde vraj treba sprievodcu. Pod západným svahom je chata Refugio de la Caldera. Sem je možné dostať sa prašnou cestou na bicykli.Podrvený vrchol

Mulhacén a kresťansko šamanský oltár vo výške 3.478 m

Strmé steny na severnej strane a dlhá prístupová dolina

Západná strana a prístupová prašná cesta k chate Refugio de la Caldera. Sem je možné vyšliapať na bicykli a chodníkom pokračovať pešo na vrchol Mulhacénu. Celkom vzadu sa týči k oblohe druhý najvyšší vrchol Veleta, ktoré je zároveň lyžiarskym strediskom.

Bivakujeme pri Laguna Hondera

Našli sme si krásny bivačík, chránený vetrom. Okolo obchádzala domestikovaná líška a mámila od ľudí na opačnom brehu niečo pod zub. Pre istotu si strčil Peter jedlo v igelitke pod hlavu. Znie to neuveriteľne, ale tá mrcha sa v noci prikradla, a spod hlavy mu vytiahla salámu so syrom. Na chlieb sa vykašlala. Ráno sme pri skalách po nej našli len kúsky salámového papiera. Zbalili sme sa a zostúpili dole.

Ráno v kotli Caňada de las Siete Lagunas