Nórsko – dobrodružstvá pod polárnym kruhom

Je to paradox, ale prekročením polárneho kruhu opúšťame pekné, teplé počasie. Čím viac sme sa presúvli na juh, tým boli dni kratšie, chladnejšie, obloha bola predzvesťou blížiaceho sa frontu.

Malebné mestečko Møsjøen na fjorde Vesnfjorden.

Do Vefsnfjorden vteká dravá rieka Vefsna. Zbadali sme ju z cesty a hneď sme sa vydali proti prúdu na východ až pod hory Børge – Fjellat. Dravé pereje prítoku Fiplingdalselva nás doviedli do údolia pod vrchy, kde sa riečka na krátkom úseku pokojne rozlieva v naplaveninách štrku aj kamenia.

Kaskáda na rieke Vefsna

Pereje prítoku Fiplingdalselva

Hory Børge – Fjellat a pokojný prúd Fiplingdalselva

Pri rieke sme ostali do rána napriek húfom komárov. Toto údolie je tak typicky Nórske, na malom kúsku zahŕňa takmer všetko, čo sme na cestách videli aj prešli. Rieky, hory, tundra a šťavnatá zeleň, hmyz

Ráno sme nazbierali huby a presunuli sa asi 150 km západnejšie popri nádhernom fjorde Bindalsfjorden. Tento fjord je vtesnaný medzi strmé steny hôr, trasa vedie pobrežím, razí si cestu naprieč horami dlhými tunelmi až k ďalšiemu fjordu Velfjorden s neuveriteľne modrozelenou vodou. Prašnou cestou sme došli k mini dedinke Longfjorden, následne k elektrárni, kde cesta skončila. Chceli sme si fjord pozrieť z vtáčej perspektívy, turistické značky tu nebolo nikde vidieť, a tak sme predpoludním začali stúpať neskutočne rozbitou cestou, takmer kolmicou hore. Pripomenulo mi to naše lesné zvážnice po traktoroch LKT. Nemali sme cieľ, len sme chceli vystúpať na najbližší kopček a rozhliadnuť sa. Naša prechádzka sa zmenila na viac ako 10 hodinové putovanie nórskou pustatinou, až na vrch Rakfjellet 807 m n.m.

Obed z darov prírody

Neuveriteľne modrý Vesnfjorden. Vlastne je to len pár kilometrov dlhý výbežok Vesnfjordenu, ktorému hovoria Longfjorden

Mäsožravá rastlinka, nejaká modifikácia rosičky okrúhlolistej. Mám pocit, že práve obeduje

Stále ďalej a vyššie

Jazero uprostred pustatiny. Tieto horské jazerá zásobujú elektrárne po celej krajine. Potrubím a tunelmi sťahujú vodu z jedného jazera do druhého. Občas síce špatí výhľady elektrické vedenie, ale v konečnom dôsledku je to pre Nórsko dobrý zdroj energie.

Na vrchu Rakfjellet . Kopce obrúsené tonami ľadu

Pohľad na rozvetvený, široký fjord Vesnfjorden. Výstúpali sme viac ako 800 m a vodu zbrázdenú vrchmi máme pod sebou ako na dlani.

Čistá, biela žula. Je večer. Slnko tu pod polárnym kruhom už na pár hodín mizne za obzorom, ale noci sú krátke a šedé. Aspoň máme istotu, že nás na spiatočnej ceste nezastihne tma.

Boli dni, keď sme sa celý deň presúvali autom. V daždi a víchrici čo lomcovala stromami, až lietali hrubé haluze, keď stierače nestačili na prívaly vody bičujúce predné sklo. Na každom výčnelku cesty parkovali vodiči, pod mostami motorkári. Vtedy sa nedalo pohybovať rýchlejšie ako 50 km/h. Lenže večer sa zväčša mraky roztrhli…

Nad Bindalsfjorden postupoval ďalší front. To čo nás sprevádzalo 400 km cestou na juh sa ponášalo na malé tornádo

Až pred večerom sa cez mraky pretislo slnko a krajina sa razom zmenila

Rýchla večera – kuracie plátky s cibuľou

Laponské stánky so suvenírmi skôr pripomínajú indianske

Dostali sme sa do vrchov. Za Dombasom sa znovu rozpšalo, teplota klesla na 12 °C. Platenou, privátnou, prašnou cestou za 50,- NOK sme sa dostali na planinu vo výške 1.160 m. Žiadne stromy, ale machy, lišajníky, tráva a ovce. Pred večerom sa ťažké mraky zmenili na ľahšie, občas preblesklo slnko a prestalo fučať. Šli sme sa rozhliadnuť na kopec Grønhøe. Z výšky 1.579 m je pekný výhľad na zvlnené plató a roztrhané mraky v šere súmraku. Noci sú krátke, šedé a chladné.

Privátna, prašná cesta z mestečka Lesja do Vega

Soľ pre ovce

Grønhøe 1.579 m

Planina na okraji národného parku Reinheimen

Raňajky

Typické pastierske domky vo vrchoch

Národný park Brenhaim začína v sedle Krossbu. Priviedla nás tam serpentínami úzka asfaltka. Pod sedlom vo výške 1.300 m stojí stará horská chata rovnakého názvu z roku 1901. Vtedy siahal ľadovec pod chatu, dnes je od nej vzdialený viac ako kilometer. Počasie bolo veľmi neisté, premenlivé, fučal studený vietor. Ani predpoveď na najbližšie dni nevyzerala ružovo. Napriek tomu sme to riskli a vydali sa k ľadovcu Fantesteine na kratšiu túru. Vystúpali sme na kopec Krosshø 1.680 m, ale takmer nič sme nevideli. Okolité kopce halili mraky, cestou späť sme zmokli. Prenocovali sme v sedle, teplota klesla na 5 °C. V sedle je postavený pamätník ľuďom, ktorí sa v roku 1947 pokúšali prejsť sedlom do najbližšej dediny, aby zohnali pre svojich ľudí v osade jedlo. Všetci zahynuli vysílením v snehovej metelici.

Národný park Brenhaim – ľadovcová dolina

Chata Krossbu z roku 1901, ktorá stála kedysi nad ľadovcom

Firnové polia v potokoch

Prasknutá žula. Ani kamenár by ju lepšie neodrezal

Mraky menili svoju podobu z minúty na minútu

Rozbrázdený ľadovec Fantesteine

Ľadovcové jazierko. Žiaľ, okolité kopce sa strácajú v hmle

Rozpršalo sa rýchlo a rýchlo sme sa aj náhlili dole

V údolí chata Krossbu

Pamätník osadníkom, čo sa pokúšali zachrániť svoju osadu pred hladom

Serpentíny k údoliu Fortundallen

Opäť jeden z dní, zasvätený presunu. Spestrili sme si ho len krátkym zastavením v Bergene

Kompou cez najdlhší Nórsky fjord Sognefjorden

Typické obrazy nórskeho vidieku. Tu vo výške 900 m je viac snehových polí ako za polárnym kruhom nad hranicou 1300 m

Starý obchodný prístav Bergen, druhé najväčšie mesto Nórska

Trajekt cez Hardangerfjorden

Podvečer na druhej strane fjordu

Odrazu nám cestu nám skrížil vodopád Latefoss. Burácajúca masa vody, čo sa upokojí až vo vlnách jazera napájaného riekou z doliny. Ten vodopád nám nedal pokoja. Dlho sme nerozmýšľali a rozhodli sa preskúmať, čo je nad vodopádom, odkiaľ tá rieka tečie. Úzkou cestičkou sme sa vyviezli do osady Skara a ďalej až k jazeru Reisnosvatnet. Tam cesta končila, a tak sme sa vypravili pešo popri divej a dravej riečke, samé kaskády a vodopády, ktorých hukot sa odrážal od stien okolitých vrchov. Dostali sme sa až nad jazero Čierna voda 834 m a vyštverali sa nad ľadovcový hang, odkiaľ sa jazero javilo ako tmavá veľká mláka uväznená v obruči kamenných homôľ. A tu ma poštípali osy, ktorým som nevedomky rozšliapla hniezdo. Keďže poznám svoj organizmus aj jeho nechuť voči týmto malým potvorám, volili sme radšej skorý návrat ako prípadnú záchrannú akciu. Našťastie po schrúmaní patričnej chémie sa nič vážne nestalo.

Majestátny Latefoss

Dravá rieka napájajúca jazero Reisnosvatnet a vodopád Latefoss.

Luník hlodavec tundry. Ja by som povedala, že je to morské prasiatko v divočine

Vodopády nad jazerom Čierna voda

Snehové mosty

Jazero Reisnosvatnet, ktoré je zdrojom monumentálneho vodopádu Latefoss

Lysefjorden. Chceli sme si pozrieť reklamami toľko ospevovaný fjord s kamenným kvádrom Preikestolen, že sme ho cestou na juh nemohli obísť. Zároveň sme sa chceli vyhnúť davom ľudí, a tak sme sa pokúsili dostať ku skale od východu po severnej strane fjordu. Z prístaviska Songesand. Bol to omyl. Putovanie by nám trvalo viac ako 2 dni, čo sme sa dozvedeli od študentov, ktorých sme náhodou stretli nad fjordom. Utrmácaní , krivkajúci a naložení batohmi prichádzali od skaly. Urobili sme si teda aspoň celodenný výlet nad pobrežím Lysefjordu s 300 m prevýšením. Niektoré úseky boli dosť divoké, človek si šiel na strminách a voľných skalách v neprehľadnom teréne prerastenom nízkymi krovinami členky vylámať. Večer sme sa presunuli do mestečka Tau a odtiaľ do kempu pod Preikestolen. Ráno zas pršalo a fučalo, napriek tomu sme okolo siedmej začali stúpať, aby sme sa vyhli davom. Podarilo sa, dokonca sa ukázalo slnko a prestalo pršať. Preikestolen je zaujímavý vyštiepený kváder žuly vysoký 604 m s plošinou ako stôl. Ku hrane nebolo múdre sa príliš približovať, fučal poriadny vietor. Vyliezli sme ešte na hrebeň nad Lysefjordom a okľukou sa vrátili dole.

Jazero Sandvatn

Prístav Songesand. Zrejme tu premáva len nejaká kyvadlová kompa, lebo na pobreží stojí len malá búda, nikde nikoho, cesta sa stráca vo vlnách fjordu

Zrejme dúfajú, že sa im ho ešte podarí spojazdniť

Ráno nad Lysefjordom

Cestu ponad fjord mali zaistenú reťazami

Nad Lysefjordom

Jazerá, jazierka, samá voda. Nóri jej majú na rozdávanie

Cestou k Preikestolen. Geometrricky štiepané skaly sú všade navôkol

Východná hrana Preikestolen.

42 km dlhý Lysefjord. V nórštine to znamená Svetlý fjord a názov je odvodený od svetložltých skál nad fjordom

Preikestolen v plnej kráse a takmer bez ľudí. Preikestolen je zložený z dvoch nórskych slov preike a stolen , čo zmnamená „kázať“ a „stolička“. Čiže v preklade čosi ako kazateľnica

Silný vietor na hrebeni

Návrat okľukou do kempu

Vnútrozemím sme sa presunuli do prístavu Kristiansand a trajektom spoločnosti ColorLine opustili Nórsko. Uzavreli sme tak ďalšiu kapitolu našich potuliek. Táto trvala 6 týždňov a skutočne stála za to. Sever mi učaroval.

Starý most z tesaných kvádrov

Prístav Kristiansand

Trajekt spoločnosti ColorLine. Medzi jednotlivými prepravným spoločnosťami sú obrovské rozdiely v cenách. Vo FjordLine od nás chceli 300,- NOK. ColorLine bola pomerne lacná, za 100,- NOK. Treba si dať pozor.